Ak mi odpustíš

Ukážka z knihy:

Michael sa prechádzal sem a tam po kuchyni svojho domu. Pred hodinou sa vrátil z reštaurácie, lebo tam po každom iba štekal, až ho nakoniec Svetlanin vystrašený pohľad prinútil zmiznúť odtiaľ, dokým nepovie alebo neurobí niečo, čo ho bude mrzieť.
Dnes bolo dvanásteho decembra. Dva týždne do Vianoc, ktoré opäť strávi sám. Bude pred mamou a babkou celý večer robiť klauna alebo, v lepšom prípade, sa bude doberať s Noahom, ak sa vôbec ukáže doma. Po ich poslednej hádke si bol úplne istý, že ani tento rok nepríde. Posledné roky sa tváril, že mu vždy do toho niečo prišlo, no Michael mal o tom svoje pochybnosti. Skôr mal pocit, že Noah, ktorý bol celkom inej nátury ako on, nezniesol, že pri štedrovečernom stole nesedí ich otec. Hoci sa s ním odvtedy, čo odišiel, nebavil, znášal rozpad ich rodiny, hoci bol už dávno dospelý chalan a mal v tomto smere dokonca aj odborné vzdelanie, oveľa ťažšie ako Michael.
Možno to bolo tým, že im nikdy ani vo sne nenapadlo, že by sa práve im mohlo niečo také stať. Ich rodičia sa skoro nikdy nehádali. Naopak, bolo na nich vidieť, že sa majú radi, podporujú a rešpektujú sa. A potom bum! Ako blesk z jasného neba bol otec preč a ich rodina sa rozsypala na márne kúsky. Po otcovom odchode zmizol ako prvý Michael a Noah ho nasledoval krátko po ňom. Doma zostala len mama a babka. Mama prebrala o ňu kompletnú starostlivosť napriek tomu, že to bola otcova mama. Tá žena neraz ukázala neskutočnú silu. Presne tak ako iná žena, čo sa mu tak nečakane priplietla do života.
Sadol si na stoličku, kde pri raňajkách sedávala Avery, a unavene zvesil plecia. Uvedomil si, že na Vianoce bude sedieť v kruhu svojej rodiny, a predsa bude sám. Minimálne tak sám ako jeho otec vo svojej hotelovej izbe. Mal pocit, že jeho život sa podobal Rubikovej kocke a akokoľvek sa snažil točiť políčkami, nedokázal otočiť všetky správnym smerom.
Nohy ho samy doviedli do izby, kde spávala, keď u neho bývala. Ľahol si na posteľ a zaboril nos do vankúša, ale potom si spomenul, že keď odchádzala, prezliekla posteľnú bielizeň. A potom tu spal ešte aj jeho otec. Asi to tak bolo lepšie, inak by už celkom prišiel o rozum. Pretočil sa na chrbát a tupo hľadel do povaly. Dnes mala narodeniny. Dvadsaťtri rokov. Už jej dnes dvakrát volal, no nedovolal sa. Už pri voľbe jej čísla vedel, že nezdvihne, presne tak, ako to neurobila ani raz za posledné týždne.
Neodpovedala ani na esemesky, ktoré jej napísal. Skúšal jej poslať aj niekoľko správ cez WhatsApp, no za žiadnou z nich sa neobjavil modrý háčik, takže ich nečítala. Aspoň Tobias mu napísal, že je v poriadku a je s ňou u dedka. Radil mu, aby jej dal trochu času. Vystríhal ho, že čím viac na ňu bude tlačiť, tým viac sa ona bude uzatvárať do seba. Po tom, čo ich dedko skolaboval, sa nabádal k trpezlivosti, no aj jeho trpezlivosť mala svoje hranice. Znova vytiahol mobil a vyťukal číslo rýchlej voľby.
„Mami, to som ja.“
„Michael? Stalo sa niečo?“
„Nie, všetko je v poriadku.“
„Michael, neklam ma! Poznám ťa. Prečo máš taký smutný hlas?“
„Naozaj je všetko v poriadku.“
„Ak mi okamžite nepovieš pravdu, nasadnem do auta a prídeme k tebe aj s babkou.“
Michael sa musel pri jej slovách rozosmiať, ale aj ten jeho smiech znel akosi smutne.
„Avery odišla,“ priznal napokon, keď pochopil, že sa z toho vysvetlenia nevyzuje.
„Ach…“ Mama bola rovnako prekvapená ako on, ale vedel, čo teraz príde. „Ja som to vedela. Od začiatku som ti hovorila, že to nemôže dopadnúť dobre. Koľkokrát som ťa vystríhala, že robíš chybu a celý ten tvoj úžasný plán je padnutý na hlavu?“
„Mami! Mami!“ Len s námahou sa mu podarilo prerušiť tú tirádu.
„Dobre, dobre už som ticho, ale pochop, že nemôžem inak!“
„Tak prečo nedokážeš pochopiť, že ani ja som nemohol inak?“
„Michi, ale ty si moje dieťa a bolí ma, keď vidím, ako ti niekto už druhýkrát zlomil srdce a pošliapal tvoje city…“
„Nie! Neporovnávaj ju s Evou. To si nezaslúži.“
„Hlavne si to nezaslúžiš ty, Michael.“
„Ja… Musím už končiť, mami, zavolám ti zajtra.“
„Nie! Počkaj, Michael. Neskladaj. Prepáč mi, viem, že to nebolo to, čo si potreboval počuť. Ospravedlňujem sa. Dala som sa uniesť.“
Nezložil, ale mlčal. Nevedel, čo by mal ešte povedať.
„Prečo si zavolal?“
„Prosím?“
„Zrejme si niečo chcel, nie?“
„Áno, ale… Teraz na to nie je vhodná chvíľa. Porozprávame sa o tom inokedy.“
„Mám podozrenie, že na to, o čom chceš so mnou hovoriť, nebude vhodná chvíľa nikdy. Tak spusti!“
Bola neuveriteľná. Ako to, dočerta, robila? Mlčal, no ona cítila, že ide o niečo, čo je pre neho mimoriadne dôležité, preto trpezlivo čakala.
„Vieš, ja… Chcel som ťa poprosiť, aby si sa porozprávala s otcom.“

Ticho, ktoré nastalo, očakával. Vedel, že sa pohybuje na tenkom ľade.
„Prečo?“
Akosi čakal, že sa bude hnevať, bude kričať, aby sa do toho nemiešal, že to nie je jeho vec, alebo sa spýta, ako sa vôbec opovažuje navrhnúť jej niečo také. Alebo bude možno nadávať na otca, ale toto nečakal. Nemal na tú otázku pripravenú nijakú odpoveď.
„Možno preto, že idú Vianoce a ja sa tieto Vianoce budem cítiť oveľa osamelejšie ako kedykoľvek predtým, a viem si predstaviť, ako sa musí cítiť on. A možno… Ja neviem, mám taký pocit, že možno ak upracem vo svojom živote, urobím v ňom miesto pre Avery. Alebo ak sa pokúsim uzmieriť našu rodinu, niekto tam hore si to všimne a… Prepáč, ja… Hovorím blbosti. Moje zmýšľanie sa ti musí zdať detinské.“
„Nie, Michi. Už dávno nie si dieťa. A chápem, čo tým chceš povedať, len som prekvapená, že ti na nej naozaj až tak veľmi záleží. Myslela som… ach, sama neviem, čo som si myslela. Možno som celkom neodhadla hĺbku tvojich citov k nej.“
„Necháp ma zle. Nežiadam od teba, aby si ho zobrala naspäť alebo aby sme sa opäť hrali na šťastnú rodinu, ktorou už nie sme, len…“
„Zavolám mu.“
„Čože?“
„Povedala som, že mu zavolám. Nie dnes a možno nie ani zajtra, ale urobím to, o čo ma žiadaš. Nie pre teba, ale pre seba. Naposledy som ti predsa sľúbila, že o tom popremýšľam.“
Keď zložil, rozhodol sa jednoducho dúfať, že urobil krok správnym smerom.