Ukážka z knihy:
Zobudil ma ospalý spev prvých vtákov, ktorý ohlasoval začiatok nového dňa. Od incidentu v kláštore ubehlo už päť dní a ja som stále neprestávala myslieť na jeho tvár, v nose ma živo šteklila jeho vôňa. Myslela som si, že keď ma pohltia každodenné povinnosti, myšlienky na neho vyblednú. Naopak. Každým dňom som na neho myslela intenzívnejšie, v najhlbšom kúte svojej duše som prahla po stretnutí s ním. Inak to nebolo ani dnes.
Rozlepila som očné viečka, za záclonou žiarilo slabé ranné svetlo a prvé, čo mi zišlo na um, bol on a zamatový tón jeho hlasu. Mala som chuť sa prefackať. Čo sa to so mnou deje? Angličania sú naši nepriatelia. ON je náš nepriateľ! Môj rozum presne vedel, čo má robiť; jednoducho prestať na NEHO myslieť. Ale moje vnútro bolo silnejšie než on. Akoby mi Richard od prvého momentu vypálil do srdca svoju stopu, ktorej bolo nemožné zbaviť sa. Už som viac nedokázala ovládať svoje pocity, niečo v mojom vnútri si so mnou robilo, čo chcelo. A s hrôzou som zistila, že sa mi to páči…
Vyskočila som z postele, šla sa umyť a obliecť, potom som zišla do kuchyne, odkiaľ sa už šírila vôňa maminých cukroviniek. Nikto nevedel pripravovať cukrovinky tak, ako moja mama, a preto išli v obchode na dračku. Mama zdedila recept po svojej prababke, ktorý si ho strážila ako oko v hlave, a ktorý by za nič na svete neprezradila ani svojej najlepšej priateľke.
„Keď príde čas, prenechám ho tebe a tvojej sestre tak, ako ho prenechala mne moja stará mama. A potom sa preslávite svojimi cukrovinkami vy!” zvykla mi vravievať.
„Kaliméra, mama! Dobré ráno, mama!” Zľahka som ju pobozkala na líce. Stála zhrbená nad stolom a krájala farebné sladkosti.
„Kaliméra, louloudi mou! Dobré ráno, kvetinka moja. Priprav si raňajky, čaj som už uvarila, je na sporáku.”
„A kde je otec?”
„Veď išiel do Nikózie po tovar. Vráti sa až na obed. Včera ti to povedal, zabudla si?”
„Ach, áno! Máš pravdu. Teraz som si spomenula!”
„V posledných dňoch často zabúdaš. Nie si náhodou… zaľúbená?” podpichla ma so smiechom.
„Ja? Nie!” odpovedala som rázne, snažiac sa nájsť pevný bod pod závojom zmätených pocitov. Nemohla som byť zaľúbená! To nie! Len ma prepadol chvíľkový ošiaľ. Mame by som to však nikdy neprezradila. Nikomu!
„Mala by si byť! Markus je dobrý chlapec. Videla si, ako sa na teba pozerá? Je do teba blázon, vždy bol. A nehovor mi, že o tom nevieš. Už odmala vravieval, že keď vyrastie, tak si ťa vezme.”
„Ale on je môj bratranec!”
„Prosím ťa, skôr vzdialená rodina a to sa neráta. Naša suseda Elina sa vydala za bratranca z prvého kolena a majú tri krásne zdravé deti. Nebuď úzkoprsá!”
„Ale keď ja ho vnímam skôr ako svojho brata, nepriťahuje ma!”
„To ťa prejde, keď sa za neho vydáš!”
„A môj otec je tiež tvoj bratranec?”
„To nie, ale mali sme dohodnutú svadbu. Naše rodiny sa rozhodli, že sa vezmeme. Pred svadobným dňom som ho videla iba raz. No a pozri sa, vzali sme sa a po roku spolužitia sme sa do seba zaľúbili. A akí sme šťastní! Nevymenila by som ho za nič na svete!”
„Jednoducho ste mali šťastie. Nie vo všetkých rodinách to tak funguje. Niekedy sa ženy vydajú za mužov, ktorých ani nechcú a potom trpia celý život!”
„Preto sa radšej vydaj za Markusa, to je stopercentná istota, že budete spolu šťastní!”
„A prečo sa nemôžem vydať za toho, koho si sama vyberiem?”
„Ak sa zaľúbiš do správneho muža, možno nad tým pouvažujeme. I keď Markus nám to neodpustí do konca života.”
„Prejde ho to a nájde si inú!” Mávla som rukou.
„Veď uvidíme!” vzdychla si. „Rýchlo sa najedz, dnes otváraš obchod! Vieš, že tvoj otec je veľmi háklivý na správnu otváraciu dobu.”
„Máš pravdu!” utrúsila som a na tanier som si položila dve čerstvé figy, krajec chleba s olivovým olejom a oreganom, a fettu syr. Raňajky som do seba rýchlo nahádzala, zapila čajom, pobozkala mamu na líce a vyšla som z domu.
Vlhký opar mora sa vznášal nad dedinou ako jemná hmla, kohúty ešte kikiríkali raňajšiu pesničku, niektorí susedia sa ospalo motali po dvore. Buď zbierali čerstvé vajíčka, zametali pred domom, alebo ošetrovali záhradky. Pozdravili sme sa a zavinšovali si pekné priania do nového dňa.
Do zámky som vsunula kľúč a vošla do tichej atmosféry obchodu. Čoskoro ožije pod vravou prvých zákazníkov. Vzala som prachovku a pustila sa do utierania prachu. Cez výklad som zbadala Mehmeta, ako si so svojou neodmysliteľnou ošúchanou koženou aktovkou vykračuje na autobusovú zastávku. Zakývali sme si a vymenili tajomný úsmev. Umyla som dlážku, obliekla si svoju obľúbenú ružovú zásteru, ktorú som si sama ušila, neposlušné kučery zopla do vysokého chvosta a deň sa mohol začať. Dovnútra vstúpili prví zákazníci, čas začal príjemne ubiehať. Kupovali, prihovárali sa mi a zvestovali mi nové správy. A tak som sa dozvedela, že Angličania v susednej dedine nakoniec nič nenašli a museli zrušiť kerfiu, a že anglickí vojaci sa znova začínajú podozrivo ponevierať po okolí, a občas zastavujú a prehľadávajú vyhliadnutých obyvateľov.
„Už ani sám diabol nevie, čo sa deje na tomto ostrove!” ukončil debatu postarší sused rybár, ktorý držal udicu, a kupoval svojej žene múku.
Okolo jedenástej nastal útlm, v obchode som ostala sama a tak som sa rozhodla, že umyjem okná na výklade. Do vedra som namočila handru, poriadne ju vyžmýkala a ani som sa nestihla dotknúť skla, keď pred obchodom zastavilo vojenské auto. Svet sa na chvíľu prestal krútiť. Srdce sa mi rýchlo rozbúšilo a spotili sa mi dlane, keď som sledovala, kto z neho vystupoval. Na dennom svetle vyzeral inak, mal ešte širšie a silnejšie ramená, ktoré sa tiesnili vo vojenskej uniforme.
Čosi povedal ostatným vojakom v aute, zdalo sa mi, že prikývli. So zbraňou pod ramenom zamieril k dverám. Nasucho som prehltla, v návale paniky pustila handru do vedra a rýchlym krokom som ušla do zadnej časti obchodu, kde stáli regály s cukrovinkami.
Sprostý nápad, vravela som si v duchu, veď aj tak nemám kam ujsť.
Zvonček nad dverami zacinkal a vo vnútri sa zjavila jeho postava. Približoval sa ku mne rýchlo dunivými krokmi, skoro som ani nedýchala. Postavil sa predo mňa a chvíľu na mňa mlčky hľadel. Všimla som si, že má nezvyčajne svetlé mihalnice a obočie, oči modré ako morská voda, bielu pleť, na ktorej sa vynímali drsné, mužské črty. Pod čiapkou mal kratučké svetlé vlasy. Nevyzeral ako žiadny muž v mojej dedine. Svaly na tvári mu zrazu povolili do slabého úsmevu.
Nikol –
Tato kniha ma niecim uputala uz na prvy pohlad, pri citani ma dostala uplne. Presne to tzv. „medzi nebom a zemou“ sa potvrdilo po docitani. Ja tlieskam autorke za tento pocin. Pribeh plny emocii bol citatelsky zazitok. Tak realny a uveritelny sposob akym bol napisany, ta nuti uvazovat, co z toho strhujuceho pribehu autorka sama zazila. Prostredie, postavy, historia, prelinanie mistickych prvkov, ktore vsetko a vsetkych spaja, boli dokonalou suhrou. Slovensko, Cyprus, Grecko, Angilcko, jeho obyvatelia, sucasnost, minulost a mystika to vsetko spolu, nenasilne, neotravne. Ja nemam smietku, co vytknut, definitivne som podlahla pribehu lasky dvoch dusi. Precitaj a mozno pochopis, ja len odporucam. Moja prva kniha od autorky a rozhodne nie posledna.