Stačí okamih

Ukážka z knihy:

„Kde zasa trčí?“ hnevala sa Jela na svojho nezastihnuteľného priateľa. Po treťom neúspešnom pokuse hodila telefón na gauč. Len čo dopadol, zazvonil. Rýchlo prijala hovor, no neozval sa hlas, ktorý čakala.

„Ahoj, môžeš mi dať k telefónu Lianku?“ požiadal ju Eugen. „Nemôžem sa jej dovolať, má vypnutý mobil.“

„Ale ona tu nie je,“ prezradila s nepríjemným tušením, že ju dcéra použila ako zásterku a teraz sa ktoviekde fláka.

„Nie? Mala v pláne ťa navštíviť, asi ju niečo zdržalo. Keby sa objavila, pošli ju, prosím ťa, domov, nie je mi dobre, nerád by som zostal sám.“ V zaťovom zadychčanom hlase postrehla úzkosť.

„Nechceš prísť radšej sem? Čo ak sa ti priťaží?“ robila si starosti.

„Musím ísť domov, nemám so sebou lieky a dnešné pojednávanie mi trochu zdvihlo tlak, akosi som sa do toho príliš vložil.“ Silene sa zasmial.

„Ako myslíš. Skúsim zavolať Žanete, či náhodou nie je u nej.“

Od Žanety sa dozvedela, že Lianu nevidela už dva týždne. Zvláštne, obvykle spolu vymetali obchody, reštaurácie a salóny krásy a vyciciavali kreditky svojich „sponzorov“. Nechápala, ako môžu byť niektorí chlapi takí zaslepení! Zniesli by tým svojim pijaviciam aj modré z neba a ony im za to bez hanby púšťajú žilou a klamú do očí. Ale čomu sa čuduje? Veď ona bola rovnako naivná. Mužovo gamblerstvo odhalila, až keď ich exekútor vypoklonkoval z bytu. Roky splácala exmanželove pôžičky, lebo sa neunúval zamestnať. Načo aj? Beztak by zárobok zhrabli veritelia a navyše by jej musel posielať výživné. Radšej sa váľal v base a ona drela v dvoch-troch zamestnaniach, aby okrem dlhov

mohla zaplatiť aj podnájom a neskončila s dcérou na ulici. Ani toto ju nevyliečilo z dôverčivosti. Ďalšiu facku dostala od Liany v deň, keď sa jej donieslo, že chodí s Eugenom.

„Ty si sa zbláznila? Veď je starší ako ja!“ pustila sa do nej.

„To je mi fuk, hlavne, že má prachy,“ odbila ju Liana.

„Takže ti ide len o peniaze? Nemala by si muža, s ktorým spávaš, milovať?“

„Veď ja ho mi-lu-jem! Kto by nemiloval džina, čo plní želania na počkanie? Stačí mu strčiť ruku do nohavíc, pošúchať ¸čarovnú lampu‘ a hneď mám všetko, na čo si ukážem.“

„Ako sa z teba mohla stať takáto nehanebná pažravá mamonárka?“

„Ako? Celkom jednoducho! Sama vieš najlepšie, že nič nie je zadarmo. Peniaze hýbu svetom, bez nich si NIKTO. Ani neviem, kedy som si to prvýkrát uvedomila. Žeby vtedy, keď sa mi decká v prvej triede posmievali pre zaštopkané ponožky? Keď si na školskom výlete všetci šli kúpiť hamburger a kolu, len ja som si na lavičke vybalila rožok s paštétou? Keď som na lyžiarsky šla s lyžami, čo vyrobili hádam ešte za Márie Terézie? Alebo keď si mi obliekla ¸novú‘ bundu a zabudla si z kapucne odstrániť visačku zo secondhandu? Chápem, nevšimla si si to, bola si taká prepracovaná,“ poznamenala uštipačne. Lenže spolužiakom nič neušlo! Deväť rokov som bola outsider a nebyť Žanety, pokračovalo by to aj na strednej. Pamätáš si, v čom si ma chcela poslať v prvý deň do novej školy? Našťastie Žany nedovolila, aby som sa znemožnila a požičala mi svoje oblečenie. A tiež mi ukázala, aké zázraky dokáže mejkap. Takmer som sa v zrkadle nespoznala! V žiadnom prípade som už neplánovala byť tou ryšavou dogabanou lúzerkou, ale bolo mi jasné, že ty mi prachy na nové handry a šminky nedáš. Musela som sa zariadiť po svojom. Aká si bola pyšná na svoju pätnásťročnú brigádničku! Iné baby si cez prázdniny užívali a ja som makala za pár šupov! Lenže potom sa našiel jednoduchší a výnosnejší spôsob a zrazu som si mohla dovoliť aj drahé veci. Aby ti nevŕtalo v hlave, odkiaľ na ne beriem peniaze, používala som kľúčové slovo, ktoré imponovalo tvojej šporovlivosti – sekáč. ¸To mám zo sekáča, mami, dnes mali nový tovar, pozri, čo som ulovila, pravá vlna, nechápem, prečo to nezhrabla predavačka. A tieto topánky, ako nové, načo si niekto kupuje niečo, čo potom nenosí?‘ A ty si prikyvovala, tešila sa a nechápala, ako je možné, že na nič podobné nikdy nenatrafíš!“

„Ani nechcem vedieť, ako si na to zarobila…“

„Jasné, len si zostaň vo svojej bubline. A keď praskne, môžeš sa utešovať tým, že už nemám rôzne zdroje príjmu, ale iba jeden!“

„Si bezcharakterná ako tvoj otec.“

„Vždy lepšie, ako byť sprostá ako ty! Čo si čakala? Že budem drieť osemnásť hodín denne, aby som si raz za päť rokov mohla dovoliť nové čižmy a raz za život dovolenku na Šírave?“

„Robila som, čo bolo v mojich silách, aby ti nič nechýbalo,“ obhajovala sa, zranená dcérinými slovami.

„Napriek tomu mi chýbalo všetko! Pekné veci, priatelia, zážitky a najmä telom a duchom prítomná matka! Jedine Žaneta ma chápala. Keby mi nepomohla, doteraz by som predávala hotdogy a dokladala regály!“

„Máš jej byť za čo zaviazaná, spravila z teba kurvu!“

„Keď budem manželkou právnika, nikto sa už mojou minulosťou nebude zaoberať.“

„Len či nerúbeš privysoko. Čo ak ťa iba využije a odkopne?“

„Nebude on, bude iný. A čo sa týka využívania, sme si fifty-fifty. Ja mu dávam, čo chce on, a on mne, čo chcem ja. Je to obojstranne výhodný obchod.“

„Obchod,“ zopakovala Jela, krútiac hlavou. Dvíhal sa jej žalúdok pri pomyslení, že jej dievčatka sa dotýkali ruky úchylákov, špinavými peniazmi krivili jej pohľad na svet, až kým v nej neudusili všetko dobré a čisté. Nemala na ňu čas. Kruté slová, ale, bohužiaľ, pravdivé. Lietala z jednej roboty do druhej, po úradoch a exekútoroch, aby zabezpečila aspoň to minimum, čo potrebovali na prežitie. Po návrate sa dcéry opýtala, čo bolo v škole, či jedla a či má úlohy. Odpovede už ani nevnímala. Rýchlo niečo uvarila, upratala, nahádzala špinavú bielizeň do práčky a padla polomŕtva do postele, aby ráno vládala znovu naskočiť na každodenný kolotoč.

„Zbytočne sa rozčuľuješ, aj tak si urobím po svojom. A ak s ním prídeš do kontaktu, nebuď k nemu hnusná, mysli na to, že aj tebe sa môže zísť. Právnik v našej problémovej rodine je hotové požehnanie!“

Liana dosiahla svoje, o tri mesiace ju Eugen požiadal o ruku. Keď čerstvý päťdesiatnik pozval Jelu na návštevu do svojho luxusného domu, cítila sa vo svojich obnosených topánkach a nemoderných šatách ako úbožiačka. No potom si všimla, ako sa správa k jej dcére a ako sa správa ona k nemu a pochopila, že súcit si zaslúži skôr on. Postupom času ho ľutovala stále viac a čoraz častejšie sa hanbila, že je Lianinou matkou.

Znovu navolila jej číslo a hlas v telefóne zopakoval formulku o nedostupnosti volaného účastníka. Kde môže byť? Čo ak sa Eugenovi niečo stane?

Eugen si vydýchol, Lianino auto stálo pred bránou. Zaparkoval za ním a ponáhľal sa dnu. Tlak v hrudi silnel, čím skôr sa musel dostať k liekom.

„Som doma, zlatko,“ zaškriekal papagáj. Ďalší z uletených nápadov jeho ženy. Stále si preč a ja som taká osamelá! Kúp mi aspoň papagája, nech sa mám s kým porozprávať, presviedčala ho na jeseň pred výkladom petshopu. Vyhovel jej. Keď naňho uprela svoje zelené mačacie oči, nedokázal jej nič odoprieť. Spomenul si na všetky hlúposti, ktoré Žigovi donekonečna opakovala. Vytrvalo ju ignoroval, naučil sa iba jeho slová, ktorými ohlasoval návrat z práce.

V obývačke hučal televízor, zvuk na maximum ako vždy, keď bola Liana sama doma. Film Bohemian Rhapsody sa blížil do finále, hudba burácala, publikum šalelo. Kráčal priamo k spálni, kde ho v nočnom stolíku očakávala spása v podobe tabliet. Dosiaľ vždy zabrali, nepochyboval, že aj teraz dostanú jeho tlak do normálu. Dvere boli otvorené, úľava tak blízko…

K jeho ušiam doľahol zvláštny zvuk, ale skôr než si uvedomil, čo počul, stál vo dverách a pozeral na Lianino nahé telo vzpínajúce sa na mužovi, z ktorého videl len nohy a potetované ruky gniaviace jej prsia. Vedel, komu patria. Doteraz znesiteľná bolesť sa znásobila. Záplava sklamania a poníženia mu zaliala hruď. Lapajúc po dychu sa oprel o komodu, pričom zhodil svadobnú fotografiu v rámiku. Až vtedy si Liana všimla šokovaného manžela s päsťou pritlačenou na srdci.

„Doriti!“ zasyčala a chcela vstať, no jej milenec sa nehodlal vzdať svojho pôžitku. „Pusti ma!“ Vytrhla sa mu a vybehla z izby.

Vtedy už aj on zbadal, že nie sú sami. Bez náhlenia spustil nohy z postele a zodvihol džínsy pohodené na podlahe. Kým si ich obliekal, pohŕdavo hľadel na Eugena. Liana pribehla späť a v panike začala prezerať svoje rozhádzané oblečenie a prehadzovať prikrývky.

„Čo hľadáš?“ zavrčal polonahý muž a natiahol sa za tričkom.

„Telefón! Musím zavolať záchranku!“

„Len ju zavolaj, ty hlupaňa! Čo asi spraví ako prvé, keď sa dá dokopy? Vyhodí ťa z domu! Hádam si nemyslíš, že sa ti to prepečie! Rozmýšľaj trochu,“ poklopal si po čele. „Je lepšie byť bohatou vdovou ako odkopnutou chuderou! Obleč sa, vypadneme odtiaľto, zabezpečíme si alibi, a keď sa zajtra vrátiš, bude po všetkom.“

„Čo ho mám nechať zomrieť?“ stíšila hlas.

„Ak si chceš udržať štandard, máš len jednu možnosť. Ale ak ti neprekáža, že skončíš s hanbou a holým zadkom na ulici, nech sa páči,“ podal jej svoj mobil.

Eugenovi stúpala do tváre horúčava a lomcovala ním triaška. Napriek všetkému, čo sa mu odohralo pred očami, veril, že mu Liana pomôže. Ona však vrátila mobil milencovi, vytiahla zo šatníka overal a rýchlo si ho obliekla. O posledné ilúzie prišiel, keď z nočného stolíka vybrala jeho lieky a strčila si ich do kabelky.

Len čo vypadli z izby, Eugen stŕpnutými prstami vylovil z vrecka mobil. Ak nechce zdochnúť, musí si pomôcť sám! Skôr než stihol vyťukať číslo záchrannej služby, vrátil sa jeho sok a vytrhol mu telefón z ruky.

„A sme si kvit, pán advokát,“ vmietol mu do tváre.

We are the champions, my friends, and we‘ll keep on fighting till the end, ziapal Fredy Mercury, akoby mal za úlohu prehlušiť jeho volanie o pomoc, ak by sa na nejaké zmohol.

Už som dobojoval, Fredy, rovnako ako ty! rozlúčil sa so životom. Slabosť ho ochromila natoľko, že sa už nevládal udržať na nohách. Ako padal, úzka komoda sa naklonila. Z posledných síl ju inštinktívne odstrčil, aby ho neprivalila, no bronzovú sochu sediaceho Budhu už zachytiť nestihol. Dopadla mu na spánkovú kosť a celá absurdná realita sa stratila v oblaku sivého zvíreného prachu.