Tri oriešky pre spisovateľku

Ukážka z knihy: 

„- Chyťte ho – je to on!

Strážnici okamžite zareagovali

– V hnedej šiltovke! – kričala Kristína a čudujúc sa samej sebe, rozbehla sa smerom, ktorým ukazovala.

Netušila, kde sa v nej zobralo toľko odvahy, ale hnev a nahromadený adrenalín ju poháňali vpred. A tak bežala za ním a strážnici ju nasledovali.

Vrah vedel, že nemá kam uniknúť – nebolo tu iných schodov, len nepoužiteľný eskalátor. Možnosť úniku výťahom zavrhol hneď – nestihol by to. Chápal, že nemôže utiecť, ani keby sa pokúsil obehnúť celú halu – nebolo kam. Vždy vedel zvážiť svoje možnosti a naplánovať si každú drobnosť. Teraz si bol istý, že neunikne. Vo vrecku mal pištoľ a rozhodol sa, že tá suka, ktorá ho spoznala, za všetko zaplatí.

Už mal pištoľ v ruke, stačilo sa len otočiť a vystreliť – nepochyboval, že ju trafí, presne vedel, kde je. Pribehol k zábradliu, oprel sa o neho chrbtom a bol pripravený vystreliť. Aké však bolo jeho prekvapenie, keď začul výstrel, ale bol si takmer istý, že ešte nestihol stlačiť spúšť.

– Dofrasa, – povedal, keď pocítil obrovský náraz do ramena, ktorý ho hodil o zábradlie.

Prvotný šok vzápätí vystriedala veľká bolesť. Ruka, v ktorej držal zbraň, bola nepoužiteľná, a jedinou možnosťou úniku bol skok cez zábradlie. Napoly šialený od bolesti už nevedel rozmýšľať – chcel skočiť, ale nepodarilo sa mu skoordinovať pohyby a už na to nemal dosť síl: stratil rovnováhu a jednoducho spadol.  

Posledná jeho myšlienka patrila Kristíne: nechápal, ako na to prišla. Potom nasledoval už len náraz a jeho nehybné telo našli o poschodie nižšie…“

Úryvok z románu Bronislavy Kalmanovej „Srdečne tvoja“.

1.

Myslela som si, že v mojom živote má dobrodružstvo miesto len v románoch, ktoré píšem. Nebolo by mi nikdy napadlo, že na vlastnej koži zažijem to, čo som tak rada dopriavala hlavným postavám vo svojich knihách.

Lenže raz som pri vyberaní pošty zo schránky našla list. Dlhá biela obálka, na ktorej nebolo nič: ani adresa odosielateľa, ani meno adresáta. Nič. Zrejme ju ten niekto vlastnoručne hodil do mojej schránky.

Nebola zalepená, a keď som ju otvorila, našla som vo vnútri malý lístok s rozstrapkaným okrajom. Ako keby bol vytrhnutý z poznámkového bloku. Stálo v ňom:

 „Už viem, aké to je… Prídem, aby som si vychutnal teba…“

Z ničoho nič sa mi začali diať veci, pri ktorých by aj niekomu odvážnejšiemu ako som ja, nebolo všetko jedno. A ja som nikdy nebola odvážna. Možno preto, že som ňou nemusela byť. Nebola k tomu príležitosť a ani dôvod. V príbehoch, ktoré som vymýšľala, som bola schopná prežiť všetko, čo mi dovoľovala fantázia. S odvahou, ktorá bola vlastná hlavným postavám. Vždy som ich obdarovávala nejakými výnimočnými vlastnosťami, ktoré mne samotnej chýbali. Žili zaujímavý, pestrý a dobrodružný život namiesto mňa. No a mne také sprostredkované dobrodružstvo úplne stačilo.

V jednej knihe som prežila búrlivý milostný román s kriminálnou zápletkou. V druhej som hľadala poklady s nebezpečne príťažlivým fešákom. V tretej som bola anjelom pomsty… Mohla som všetko. Vo svojich knihách…

Lenže potom sa osud z nejakého dôvodu rozhodol, že napíše svoj vlastný dobrodružný román. O mne. Škodoradostne ho začal písať v tom najhoršom možnom čase. Pretože nikdy predtým sa mi nepodarilo dostať do takého množstva nepríjemných udalosti, ako vtedy. Možno ma chcel otestovať. Alebo potrestať. To fakt neviem.

Poslal mi teda do cesty niekoho, kto sa bezpečne postaral o to, že už niekoľko týždňov som nebola schopná normálne a bez strachu spávať… Možno som bola v minulom živote Hitler, ako hovorievala moja sesternica Mina a karma je naozaj zdarma.

Keby už len toho nebolo málo, môj vydavateľ ma ešte celkom priateľsky upozornil, že meškám s rukopisom. Pol roka. Apeloval na môj pocit zodpovednosti, o ktorom bol údajne presvedčený, že ho mám. Jasné, hral mi na city. Vraj čitatelia a kníhkupectvá sa už nevedia dočkať.

Vie ako  na mňa. Na záver nášho rozhovoru dodal, že moja posledná kniha sa krásne vypredala a znova bude dotlač. To tiež povedal zámerne. Vie, že som nechutne praktická a že peniaze sú pre mňa dosť dôležité.

Skúste však napísať niečo zmysluplné, keď začínate strácať pôdu pod nohami, čo naozaj nie je obdoba písania pod tlakom.

Mne sa, náhodou, pod tlakom píše a aj pracuje celkom dobre. Avšak myšlienky v surovom nehmotnom stave sú veľmi, veľmi krehké. Bez nálady, ak nemáte ten správny stimul, sa ťažko dopracujete k tomu, aby ste ich zhmotnili. Strach pre mňa nie je dobrý stimul, to teda nie…

Tými mojimi sú káva, horká čokoláda a štipka stresu. Horkú čokoládu milujem, kávu mám rada bez cukru a ten stres je užitočný len v primeranom množstve. Nič by sa nemalo preháňať.

Mohla by som na zoznam vecí, ktoré milujem, pridať knihy, ktorých v mojom živote bolo strašne, ale strašne veľa. Lenže, odkedy som samá začala písať, nejako si ich neviem vychutnať.

Ak je kniha zaujímavá, skúmam autorove ťahy, šikovnosť jeho pera, prácu so slovami a pýtam sa seba, v čom je on lepší. Aj by som sa rada poučila, lenže potom by som mohla mať pocit, že všetko, čo napíšem, nebude až tak celkom moje.

Ak je kniha nezáživná a nudná, premýšľam nad tým, ako by som podobný námet spracovala ja. Pritom ma rozčuľuje každá zápletka, ktorá je tam nasilu a len preto, že autor to tak chcel. Zastávam názor, že postavy by mali začať žiť vlastným životom už v druhej kapitole. Autor by mal len ukazovať, naznačovať, ktorým smerom sa bude dej uberať. Nič viac netreba. Už len schopnosť vidieť to očami postav.

Odjakživa som milovala Agatu Christie, ale až teraz chápem, ako geniálne vyberala spôsob hry a ako šikovne s ním vedela narábať. V prvej kapitole čitateľovi predstaví všetkých zúčastnených a rozdá karty, s ktorými budú hrať. Vieme, že jeden z nich je vrah. Lenže ktorý? A všetci, samozrejme, majú motív. Neviem, ako to robila. Mala vopred poskladaný celý príbeh, alebo tiež nechala postavy rozohrať vlastnú hru a len si to zapisovala?

S mojou kamarátkou Ivankou sme sa na tom smiali:

– Ty, Agata, len tak si povieš, že niekoho odbachneš a…

– A odbachnem, – prikývla som.

Sedeli sme spolu v našej obľúbenej kaviarni a ja som cítila pokoj v duši. Bolo to predtým, ako som začala dostavať tie desivé listy.

– Potom už to pracuje samo. Veď vieš, ako je to s hercami filmov, nie?

– Čo?

– Nie všetci hrajú postavy, ktoré majú meno. Niektoré sa vraj volajú aj „Muž, ktorý zomrie ako prvý“.

Ivka vyprskla.

– To fakt?

– Že vraj. Niekde som to, tuším, počula.

– Hm, jeden chlapík v tvojom najnovšom románe mi bol celkom povedomý. Presne ako tvoj drahý bývalý. Si to s nim vybavila, čo? – žmurkla na mňa. – Zomrel ako prvý, nie?

– V rámci terapie, – odvetila som.

– Dúfam, že raz ma napíšeš ako hlavnú postavu.

Usmiala som sa.

– A budem v tom príbehu žiť šťastne až do smrti, – rýchlo dodala Ivka.

– Uvidíme, zlatko, uvidíme…