Ak mi dovolíš

Ukážka z knihy:

Ostrá bolesť v nohe Avery vytrhla zo spánku. Keď odhrnula prikrývku, zistila, že ju má zagypsovanú. Ďalší bolestivý kŕč ju takmer omráčil, preto zazvonila na sestričku, no tá neprichádzala. Pokúsila sa teda sama pozmeniť polohu boľavej nohy, ale namiesto úľavy jej každý pohyb prinášal iba nové utrpenie.

„Hneď za vami prídem. Máme tu súrny prípad. Majte, prosím, trochu strpenia,“ zavolala sestra od dverí a ponáhľala sa ďalej. Avery už počula len rytmické plieskanie jej šľapiek na nemocničnom linoleu.

Po čase, ktorý sa jej zdal nekonečný, predsa len opäť zaspala a ocitla sa v úplne inej realite.

Nachádzali sa v jej aute. Marc šoféroval a obaja spievali pesničku, pri ktorej sa zoznámili. Netrafil síce ani jediný tón, ale Avery sa veľmi páčil jeho hlas. Bolo neuveriteľné, že niekto, kto mal taký krásny zamatový hlas, absolútne nemal sluch. Vtom kútikom oka zazrela tmavý tieň. Niekto im skrížil cestu!

V ušiach jej zaznel vlastný výkrik. Ako v spomalenom filme jasne videla Marcovu vykrivenú tvár, keď sa márne pokúšal dostať jej auto pod kontrolu. Potom ju ohlušil náraz, po ktorom ich odhodilo, a auto prerazilo zvodidlá. A potom ďalší, keď sa prevrátilo na strechu. A ešte jeden, keď znova dopadli na kolesá. A nakoniec nastalo ticho a strašná tma…

Po chvíli nadobudla vedomie a počula Marcov ustarostený hlas. Cítila na tvári jeho dych, keď sa nad ňou skláňal, a z líc a mihalníc jej oprašoval kúsočky skla. Rozkašlala sa a vypľula ďalšie drobné úlomky.

Počula ho telefonovať, no nedokázala rozoznať, čo hovorí. Po niekoľkých minútach pochopila, že mu niekto na druhej strane dáva inštrukcie, aby ju mohol vyslobodiť z bezpečnostného pásu, ktorý ju pripútal k sedadlu. Zápasil s ním niekoľko minút, no nedarilo sa mu uvoľniť ho.

S posledným zvyškom duchaplnosti mu povedala, že v priehradke je nôž. Zvykla ho nosiť v aute ako zbraň pre nevyhnutné prípady, no nebola si istá, či by ho niekedy naozaj dokázala použiť.

Marc konečne prerezal bezpečnostný pás a jemne jej šálom zotrel z tvá-re krv, čo jej stekala do očí. Potom jej ho opatrne stiahol z krku a pevne previazal nad ranou na nohe. Zarazene si uvedomila, že hoci jej nohavicu sfarbila krv a z otvorenej rany trčalo niečo, o čom bola presvedčená, že je to časť jej kosti, necítila vôbec žiadnu bolesť.

Neustále jej opakoval, že pomoc je už na ceste, že všetko bude dobré, musí len vydržať. Pozorovala, ako sa preškrabal na zadné sedadlá auta, lebo jeho dvere sa mu otvoriť nepodarilo. Jej pozornosť opäť pritiahla boľavá zranená noha, zakliesnená medzi skriveným plechom. Len pomaly jej dochádzalo, že to je jej vlastná krv, čo jej steká po lýtkach.

Nemohla sa pohnúť, a tak nevidela, ako sa Marc dostal zo zdemolovaného auta, ale zrazu stál vonku a pokúšal sa otvoriť jej dvere. Boli preliačené dovnútra a nedali sa otvoriť, hoci sa o to nekonečne dlho pokúšal.

Napĺňal ju pokoj a pocit, akoby ten pokoj zahaľoval aj všetko navôkol. Akoby sa jej mozog prepol do akéhosi úsporného režimu. Videla, ako Marc zúrivo bojuje s dverami, a chcela, aby aj on cítil ten pokoj, čo ju zahaľoval. Asi na chvíľu stratila vedomie, lebo keď sa opäť prebrala, boli už pri nej požiarnici a pokúšali sa vystrihnúť ju z auta. Vnímala ich len okrajovo.

Ten, čo bol k nej najbližšie, jej niečo hovoril. Nechápala význam jeho slov, ktoré k nej doliehali. Potom si prekrížil ruky a chránil si nimi tvár, ako to robievala kedysi ako dieťa, keď sa bála zlej ježibaby z rozprávky. Konečne porozumela, že chce, aby jeho pohyb zopakovala a aj ona si rukami kryla tvár.

Zopakovala jeho gesto, načo on súhlasne prikývol a zdvihol palec ukrytý v hrubej rukavici. Potom ju už niečie ruky opatrne uchopili a vyniesli von.

Tvár jej kropil hustý dážď a ona uvidela Marca, ktorý stál obďaleč a celý sa triasol. Zdravotníci sa ho pokúšali dotiahnuť k sanitke a zakryť izotermickou fóliou, no on sa bránil a pokúšal sa dostať k nej.

Usmiala sa na neho.

Akoby zázrakom vyviazol len s nejakými škrabancami. Košeľu mal na hrudi a bruchu roztrhnutú, no inak pôsobil, že je v poriadku.

Precitla do reality s búšiacim srdcom a so strachom, ktorý jej zvieral hrdlo. Posadila sa na posteli a pokúšala sa dýchať pomalšie, no nedarilo sa jej to. Uvedomila si, že to nebol len sen. Vtedy ešte nevedela, že o pár hodín neskôr si bude želať, aby si nikdy nespomenula.

„Haló, haló, je tu niekto?“

Na zvonček nad svojou hlavou celkom zabudla. Takmer okamžite pribehla sestra. Zdalo sa, že sa menili ako na bežiacom páse. Zakaždým prišla iná. Teraz sa zjavila staršia pani, čo si v tejto nemocnici pravdepodobne odkrútila už nejaký ten rok. Musela mať tesne pred dôchodkom.

„Pokoj, upokojte sa, prosím.“

„Nechcem sa upokojiť! Chcem vidieť Marca! Čo je s ním?“

„Upokojte sa! Pozrite sa, čo ste si spôsobili!“ karhala ju a ukázala na krv, ktorá jej tenkým pramienkom stekala po ruke. Keď sa posadila, vytrhla si z ruky nejakú hadičku, čo sa teraz sestrička úporne snažila napraviť.

„Chcem vidieť Marca! Čo je s Marcom?“

„Upokojte sa! Marc je v poriadku. Myslím, že u nás neboli voľné lôžka, tak ho previezli do inej nemocnice.“

„Keď je v poriadku, načo potreboval lôžko?“

„Samozrejme, že musel zostať v nemocnici na pozorovanie. Hádam si nemyslíte, že ho po takej nehode jednoducho pošleme domov!“

Avery sa obzerala okolo seba.

„Kde je môj mobil? Moje veci? Musím mu okamžite zavolať!“ Určite už mala od neho niekoľko zmeškaných hovorov a mohla len dúfať, že keď sa nehlási, pochopil, že nemá možnosť dostať sa k svojmu mobilu.

„Na tomto oddelení nesmiete mať osobné veci ani sa tu nesmie telefonovať. Všetko dostanete, keď vás preložia na normálnu izbu. Potom si zavoláte. Okrem toho je dnes už veľmi neskoro. Určite už dávno spí. Doprajte spánok sebe aj jemu!“

Chcela ďalej protestovať, no už nevládala. Zatvorila oči a čakala, kým bolesť poľaví, no rytmické pichanie v jej hlave neutíchalo. Začula tlmené hlasy a pri dverách uvidela sestričku, ako sa pošepky rozpráva s le-károm. Ich pohľady smerovali k nej. Lekár len prikyvoval a potom si niečo zapísal do papierov, čo držal v ruke.

Po chvíli k nej podišiel a ticho sa jej prihovoril. „Avery, ako som počul, už ste si spomenuli. Amnézia pominula skôr, ako sme očakávali. To je dobré znamenie. Prosím, nenamáhajte sa a snažte sa zostať pokojná. Všetko ostatné vyriešime, keď vám bude lepšie.“

Ledva ho počula, lebo jeho hlas k nej doliehal akoby z veľkej diaľky. Navyše jej hučalo v ušiach. Kedysi dávno ju dedko zobral na výlet k vo-dopádom. Keď stála neďaleko padajúcej vody, počula podobné hučanie ako zvuk, ktorý ju teraz takmer ohlušoval.

„Chcem hovoriť s Marcom. Kde je?“

Lekár opäť podišiel k jej posteli a robil niečo s infúziou. Bolesť hlavy bola taká silná, že sa nedokázala ani otočiť, aby videla, čo presne tam robí.

„Avery, nepodarilo sa nám a ani polícii nájsť niekoho, koho by sme mohli o vašom zdravotnom stave informovať. Rodičia, súrodenci. Môžete nám dať na niekoho z nich kontakt?“

„Súrodencov nemám, rodičia sú v zahraničí, nechcem, aby ste ich informovali. Nerobte si starosti, aj tak by ich to nezaujímalo. Verte mi. Chcem hovoriť iba s Marcom,“ ledva dopovedala, lebo viečka jej padali od únavy.

„Dobre. Už je príliš neskoro, porozprávame sa zajtra.“