Netušila som, že ma ľúbi

Tie dni dovolenky prežijem jedine tak, že ich prespím. Ako medveď! Kristína príde podvečer a pobudne doma sotva pol hodinu. Prezlečie sa, opláchne si tvár, urobí ľahký mejkap a vyrazí do univerzitného klubu s tým svojím trolejbusovým pajácom. Povie, že už jedla a na večeru nič nepotrebuje. Pre koho mám teda variť? Ja si postačím so šalátom. Bol v chladničke už od stredy, hádam ešte dnes vydrží a nespôsobí mi perforáciu hrubého čreva pri jeho náhlom vyprázdňovaní. S myšlienkou na škaredý obsah brušnej dutiny zavraždeného päťdesiatnika so stovkou kíl nadbytočného tuku som napokon privrela oči.
Lenže spánok nie a nie prísť. Doriti, slnko začalo už od pol deviatej pražiť ešte aj cez látkové vertikálne žalúzie, mala som pocit, že moja nová posteľ, ktorá nahradila tú, v ktorej som roky spávala s Vilom, priam horí. Odkopla som z nôh paplón a prekročiac zbytočný župan na koberci nahá vykročila k jej izbe.
Tie príšerné plagáty.
Zohyzdili stenu, ktorú sme predminulé leto obe krvopotne premaľovali z ružovej znovu na bielu. S totálnym nepochopením som hľadela na tváre mladých hercov z akéhosi seriálu. Nemala som páru, čo Kristína pozeráva. Priveľa času, aj toho po pracovnej dobe, som trávila v pitevni.
Preto VRAJ odišiel. Jednoducho mu začal prekážať chlad mojich rúk a zápach mŕtvol, ktoré vraj cítil už aj v mojich vlasoch.
Sviniar.
Výhovorka ako lusk.
Na tú mladú kaderníčku, ktorú si narazil, akosi pozabudol. Pochválil sa ňou až potom, ako sa jej v kabáte začalo rysovať tehotenské brucho. To bolo pred štyrmi mesiacmi. Chrapúň. Klamal mi o nej takmer tri roky!
Ale možno som naozaj smrdela…
Mrkla som do jej veľkého zrkadla. Stálo pri francúzskom okne vedúcom na malú terasu, kde mala Kristína slnečník a ležadlo. Plavky, v ktorých sa v sobotu opaľovala, nechala v guľôčke zrolované pod jeho nohami. Akési bikiny, či čo. Malé trojuholníčky, ktoré jej drobné prsia zakryli len tak-tak. Cmukla som jazykom a priložila si dlane na hroty svojich pŕs. Neboli o nič väčšie ako dcérine, zato gravitácia sa s nimi už nepekne zahrávala. Ani zďaleka nemali tvar a pevnosť tých jej.
Bože…
Čo ak ma opustil pre toto?
Rebrá mi trčali spod kože, akoby som ich v nej mala vytetované. Brucho som mala pekne ploché, no boky širšie a stehná pretkané celulitídou. Nezachránil ma ani fakt, že o štrnásť mesiacov už budem štyridsiatnička. Chcelo by to poriadne zabrať v posilňovni. Alebo si urobiť zopár kôl dole ulicou.
Dočerta, nohy som mala od nepamäti do x, vek to ešte znásobil. Akurát chodidlá, tie ušli. Drobné palce, dokonalá manikúra, na svojich chodidlách som lipla.
A čo tvár?
Zdvihla som obočie a zaškúlila na rad štyroch vrások na čele, ktoré sa hromadili priamo nad nosom. Okolo zelených očí som zatiaľ mala len vejáriky spôsobené smiechom, tie boli dovolené a dosiaľ ma netrápili tak, ako tie dve hlboké ryhy pri úzkych perách.
Tak fajn.
Obhliadka vykonaná.
Pohodila som hlavou a spokojná sledovala, ako sa mi husté červenkasté kučery roztancovali okolo bledej tváre. Toto bola moja zbraň! To bolo ono, Di…
Ako to vravela Laura z labáku? Vraj sa za mnou otáčajú všetci chlapi z ústavu súdneho lekárstva. Najviac Peter z hematologického laboratória. Zakaždým, ako vojdem do zurčania ich prístrojov, sa jeho postava vzpriami od mikroskopu a úsmev sa mu rozleje po vcelku príťažlivej tvári.
„Prečo sa naňho aspoň neusmeješ?“
Akoby som ju počula. Pohladila som si pravý bok, na ktorom som mala jazvu po páde na mopede spred troch rokov. Chirurg na pohotovosti to zašil mizerne, krivoľaká jazva si našla svoju vlastnú cestičku, ktorá bola aj po rokoch riadne škaredá.
„Možno preto, že som vydatá? Že mám dospelú dcéru? Štyridsiatku na krku?“
„No a čo má byť? A si rozvedená. A nemáš štyridsať, Di, ale len niečo vyše 38. A ujdeš – ak si na sebe dáš záležať a ten mizerný plášť a rozťahané džínsy vymeníš za nejaké fajn šaty. Porozmýšľaj o tom.“
„Neviem, ako sa dá pitvať mŕtvola v šatách, Laura.“
„Odbiehaš od témy ako vždy. Bože, pozri naňho, aký je zlatý. Kriste, dám celú výplatu za to, že má postavu vyrysovanú do najmenšieho detailu. Je skvelý. Vlastne úžasný! Nechápem, prečo stále zíza na teba, ale ak to už tak má byť, prežijem to… Len sa naňho usmej a choď s ním niekam na kávu, Di!“
„Si trápna. Ber si ho, ak chceš!“
Zasmiala som sa pri spomienke, ktorá bola spred pár mesiacov a stále čerstvá, pretože sa opakovala v rovnakom znení takmer každý druhý týždeň.
A čo ak…
Nie! Nie! Rázne som pokrútila hlavou. Ibaže potom som sa nad tým znovu zamyslela a povedala si, prečo nie.
Žiadne obruče. Nijaká hĺbka. Žiadne sladké reči. Len sex. Nemohlo by to byť takto? Nepristal by na to? Zacmukala som a štipla sa do líc, pretože som automaticky tam dole pocítila jemné chvenie. Sex som nemala už roky. Bože, naozaj tak dlho? Cítila som, ako sa červenám a hryziem si do jazyka.