Kráska

Ukážka z knihy: 

Malým okienkom po mojej pravici sledujem mrakodrapy, ktoré sa týčia k jasnej oblohe a prepichávajú ju svojou hrdosťou. Stoja presne na tom istom mieste ako vtedy, keď som opúšťala New York – moje mesto. Teraz sa vraciam a uvedomujem si, že život vo veľkom jablku môj odchod nijako nepoznačil. Spoznávam jednotlivé budovy, ktoré sa mi z tej výšky zdajú ako postavené z malých stavebnicových dielikov.

Cítim, ako lietadlo roluje a blíži sa k zemi, keď sa konečne prvýkrát dotkne zeme, až nás všetkých trochu nadhodí na sedadlách. Som doma, pomyslím si, keď sa veziem taxíkom po dôverne známych uliciach a znova sa presviedčam o tom, že rušný život je stále taký neutíchajúci ako v časoch, keď som bývala jeho súčasťou. Dokonca aj vôňa šíriaca sa z barov a kaviarní, ktorá mi udiera do nosa, mi pripomína dlhé prechádzky po rozpálených chodníkoch a bezstarostný život na First Avenue. Pripadá mi to už tak strašne dávno. Je to melanchólia, ktorá ma núti objať sa okolo ramien.

„Po dlhej dobe doma, však?“ pýta sa ma Christian Casiny, ktorý ma čakal na letisku. Tmavohnedými očami striedavo sleduje dianie v meste a moje citové rozpoloženie.

„Osem mesiacov. Príde mi to ako celá večnosť. Mám pocit, že už sem ani nepatrím,“ uvedomujem si nahlas. Pravdivé a bolestivé slová sa mi usádzajú v srdci, ktoré sa tak strašne vzdialilo od môjho mesta, priateľov a – lásky.

Moja hlava nevníma a moje uši nepočúvajú, čo všetko mi môj spoločník kladie na srdce. Viem, že ma upozorňuje na chyby, ktorých sa dopúšťam v brandži. Z mojej novej knihy chce urobiť hit. Šoubiznis je pre mňa veľkým, neznámym svetom. Nie som naň pripravená. Napriek tomu som mu vďačná za jeho húževnatosť a úprimnosť.

Uvedomujem si, že bez Christiana by som tu dnes nebola. Nie príliš vysoký a tmavovlasý Talian, s tmavohnedými, takmer čiernymi  očami, sa neprestajne prechádza z jedného kúta izby do druhého a svoje slová, ktoré ešte stále vnímam len na diaľku, podtrháva temperamentnou gestikuláciou, pre neho tak príznačnou a typickou. Ale ani tak sa mu nedarí upútať moju pozornosť.

Opäť odtrhávam oči od displeja môjho mobilu. Jane mi stále neodpovedá. Napriek tomu, že som sa jej snáď tisíckrát ospravedlnila za môj rýchly útek z New Yorku, zrejme som ju navždy stratila. Tak, ako aj to ostatné. Pozornosť, teraz kompletne celú, sústreďujem na vysokú budovu Empire State a na moje spomienky. Nakláňam sa a snažím sa zazrieť obrysy budovy s tou najväčšou záhradnou terasou v New Yorku. Nazdávam sa, že ten kúsok, ktorý vyčnieva spomedzi majestátnych stavieb, patrí tomu, čo hľadám. Spomienky sa predierajú medzi trúbiacimi autami a náhliacimi sa postavami a strácajú sa niekde za rohom. Nedovidím tam.

„Vnímaš ma, cara mia?“ Strhávam sa na dotyk ruky, ktorá pristála na mojom ramene.

„Prepáč.“

„Tak ešte raz. Dnes večer sa stretneme s ľuďmi z New York People. Dáme im malý rozhovor a urobíme zopár fotiek. Vidím, že viac dnes z teba nedostanem. No tak, ragazza, čo je to s tebou?“ zopína ku mne ruky a v očiach mu badám prosebný výraz. A ja sa prebúdzam.

„New York People, hovoríš? A s kým od nich sa stretneme?“

„Shirley…“

„…McLloydová,“ dokončujem jeho odpoveď.  Teraz je to viac ako jasné. Moja minulosť si na mňa počkala a ja sa jej vrhám do náručia. Vybavujem si moment, možno dva, ako odmietam Shirley poskytnúť rozhovor. Krásny muž ma pritom objíma okolo pása a potichu sa na mne baví. Opäť sa objímam okolo ramien a upokojujem rozbláznené zimomriavky. Od môjho návratu je to prvýkrát, čo si spomienku na Neho púšťam tak blízko – do tela.

„Krásna Sara Charvetová! Ani trochu si sa za ten čas nezmenila.“ Víta ma Shirley s otvorenou náručou a s presladenou prívetivosťou ma bozká na obe líca. Až keď sedíme a máme objednané celé menu, ktoré nám mimochodom zaberie viac času, než som jej ochotná venovať, mi kladie prvé otázky. Zapína malý diktafón a stlačením gombíka play a rec, súčasne vo mne spúšťa neviditeľný alarm. Musím si dávať pozor na svoje slová. Nasadzujem úsmev a odpovedám jej. No som to ja, ktorá by ju najradšej zahrnula hromadou otáznikov. Túžim vedieť, či Ho videla, či sa s Ním rozprávala. Ak áno, ako sa má? Mala na to dôvody. Kniha s Jeho biografiou zdobí výklady mnohých kníhkupectiev. Ešte teraz vidím jeho tvár, ako sa na mňa zarazene škerí vo výklade, keď prvýkrát pozerám na krásneho muža z obálky.

„Tak, Sara? Kedy sa vlastne vrátiš do San Francisca? Ak teda vôbec. Máš niečo také v pláne?“

Pokrútim hlavou zľava doprava a odmietavú odpoveď podtrhujem pokrčením ramien.

„Mám veľa práce v New Yorku, vyjde mi nová kniha, ktorá ešte nemá názov. A okrem toho, Christian by tu bol bezo mňa stratený, však, amor?“ Zmáham sa na úsmev a tľapkám môjho agenta po pleci.

„Nedovolím ti, aby si ma opustila, teraz, keď sa mi konečne podarilo trochu si ťa vychovať.“ Gestikuluje Casiny a odpíja si z vína.

„Máte veľmi priateľský vzťah. Ste pár?“ Shirley neprestáva vyzvedať a dôkladne si plní svoju dnešnú povinnosť dostať toho zo mňa čo najviac. Obaja sa rozosmejeme pri predstave nás dvoch v intímnej chvíli a tým dávame našej novinárke stručnú a jasnú odpoveď.

„Ospravedlňte ma na chvíľu.“ Vstávam od stola a mierim k dámskym toaletám. Osviežujem sa vodou a vlažnými kvapkami zo seba zmývam pot, ktorý mi v nekonečných otázkach a hľadaniach odpovedí vyrazil na čelo. Pudrenka to však rýchlo napraví. Už som na odchode, keď z jednej kabínky počujem hlas. Dôverne známe frázy sa mi vrývajú do pamäte a vyťahujú z nej všakovaké spomienky. To nezameniteľné – neštvi ma – by som spoznala, aj keby som bola hluchá. Prenikavý hlas mi udiera do uší a žalúdok mi sťahuje od nervozity. Opieram sa o mramorovú dosku, ruky si skladám na prsiach a plná očakávania sledujem, ako Jane vychádza z kabínky.

„Vidím, že si moju správu dostala. Mohla si mi aspoň odpovedať, že tu budeš.“ Zavaľujem ju výčitkou, na ktorú nemám najmenšie právo, no v presvedčení, že najlepšia obrana je útok, hádžem sa jej okolo krku.

„Stále sa na teba hnevám, Sara. Neodpustila som ti a neviem, či to vôbec niekedy dokážem.“

„Máš na to plné právo. Viem, že som to celé pokašlala. Ja to inak ani neviem. Ale som šťastná, že ťa vidím. Prišla si, a to znamená, že mi ešte dáš šancu. A ak nie, prinajmenšom ma vypočuješ.“

„Nie je nič, čo by si mohla dodať na svoju obranu. Za tých osem mesiacov si mi niekoľkokrát zahltila schránku.“

„A ty si mi ani raz neodpovedala. Nedala si mi to snáď dostatočne vyžrať?“

„To neviem. Vyzeráš dobre a spokojne.“

„Takže ťa štve, že som neprišla utrápená a uslzená?“

„Z nás dvoch si ty tá ješitná.“

„Máš pravdu, Jane. Ale chýbaš mi. Bože! Tak veľmi ťa postrádam! Už ani nemám síl ti to viac opakovať.“

„Tak neplytvaj energiou. Potrebuješ ju na Shirley.“

„Kde vlastne sedíš?“

„Pri krbe. S Patrickom,“ zodpovedá aj moju nevyslovenú otázku.

„Takže stále ste priatelia? Ako sa má?“

„Môžeš sa ho spýtať sama. Poď.“ Ťahá ma za ruku priamo k stolu, spoza ktorého na nás máva široká dlaň, ktorá patrí usmievavej tvári. Spokojný a pekný Patrick Welch vstáva spoza stola a zahaľuje ma do svojho mohutného a širokého objatia. Takmer som zabudla, aký je vysoký.

„Nechcete si prisadnúť k nám? Zachrániť ma z pazúrov Shirley?“

„V žiadnom prípade,“ skáče mu do reči Jane a dodáva, „počkáme ťa, kým skončíš a všetci spoločne pôjdeme na pohárik. Čakáš na to predsa osem mesiacov.“

Iste, Jane. Máš pravdu. Ako vždy. A len tak mimochodom, On tu s vami nie je?