Otrokyňa lásky

Ukážka z knihy:

Pohľad opäť vrhol do čoraz viac prebúdzajúcej sa noci. Čas sa pre neho na okamih zastavil, jeho telo strnulo, pretože ju uvidel a okamžite spoznal. Chvíľu sa na ňu zahľadel, zdalo sa, že onemel. Okolie pre neho prestalo existovať. Bol si istý, že je to ONA. Zaujala ho rovnako intenzívne, ako vtedy večer, keď svoje telo opieral o barovú stoličku a brnkal na gitaru v zafajčenej miestnosti nočného baru.

To dievča tam dole len tak postávalo. Zdalo sa, že sa necíti vo svojej koži. Napriek tomu na svojej tvári vždy vyčarilo úsmev, častokrát len zdvorilý. Pod chvíľou sa pri nej niekto zastavil, prehodil zopár slov a opäť ju tam zanechal stáť. Bola čarovná. Áno, to bolo to pravé slovo, lebo jeho srdce sa prudko rozbúchalo. To sa mu už dávno nestalo. Nie, už nepodliehal svojim citom ako chlapec na strednej škole. Srdce sa mu rozbúchalo nádejou, že snáď by to mohla byť tá, na ktorú už tak dlho čaká.

Plavé vlasy, ktoré si v bare omotávala okolo prsta, dnes mala zopnuté do uzla stiahnutého na jednu stranu. Spoznával úsmev, rovnako nádherný, ako v tú noc, keď nenabral odvahu vyrušiť ju z objatia toho chlapca. Na chvíľu zamrzol. Ten chlapec. Bol to niekto, s kým by si nedokázal poradiť? Neurobil by to pre ten pohľad dvoch smaragdových očí, ktorý tak krásne klopila? Spôsobil, že na malú chvíľu prestal vnímať prítomnosť a preniesol sa do svojej dominantnej ríše, kde vládol pevnou rukou, a toto dievča pred ním kľačalo na kolenách a poslušne načúvalo jeho potrebám.

„Vidím, že už máš svoj objav,“ poznamenala ironicky Sylvia, možno dokonca v tej irónii skryla svoj hnev s kvapkou žiarlivosti. Alebo sa v nej iba opäť ozval pocit, že tú maličkú musí chrániť?

Zahladil si dokonalé blond vlasy falošným gestom a povedal: „Zdá sa, že si konečne našla, čo ja som už dlho nemohol nájsť.“

Vystrel svoje napäté telo, voľnou rukou zovrel okraj zábradlia, až mu zbeleli hánky, a odhalil tak značkové hodinky, ktoré doteraz ukrýval pod manžetkami z bieleho zlata. Bolo niečo málo po polnoci.

„Kde si ju doteraz ukrývala?“ spýtal sa, akoby obaja vedeli, o ktorej plavovláske je reč.

„To vieš. Žena má svoje tajomstvá.“

Nemohol si pomôcť. Ešte raz sa na ňu musel pozrieť. Zrazu k nemu nečakane zdvihla zrak. Odolávala skúmaniu muža, ktorý po dlhej dobe v živote stratil reč. To magické spojenie však netrvalo dlho. Bol to len okamih, počas ktorého si uvedomil, že ju musí mať. Okamžite chcel ovládnuť to, čo k     nemu pohľad toho dievčaťa vysielalo.

„Nikdy predtým som ju u teba nevidel.“

„Je nová. Napriek tomu, že vyžaruje všetko, čo ti už dlhé noci nedáva spávať, pochybujem, že ju dnes dostanem až k tebe.“

„Čo tým chceš povedať?“

„Možno je submisívna, Alex, ale je veľmi zásadová a hlavne, vo svojich zásadách neoblomná. A    okrem toho, je čistá. Je tak veľmi čistá, že jediné, čo jej spôsobíš, bude bolesť.“

„To určite áno,“ mľaskol, spokojný sám so sebou.

„Tak som to nemyslela.“ Sylvia sa vzpriamila, nahnevaná, že ju neberie vážne. Znova ju opantal dotieravý pocit, že to dievča musí chrániť.

„Nemusíš mi s ňou pomáhať. Zvládnem to sám. Už len to, že si ju sem priviedla, stačí.“ Pohol sa na odchod a ona ho hneď zastavila.

„Počkaj.“ Sylvia si stále nebola istá tým, že je to dobrý nápad. „Myslím si, že ona nie je to správne dievča.“

„A ja si myslím, že sa mýliš.“