Piate prikázanie

Ukážka z knihy:

Hrôza a prvá smrť. Nie posledná…
Ďalší deň. Ráno 22. júla 1209 stál Jean opäť na hradbách a s obavami pozoroval dianie pod nimi. Križiaci vyčkávali, ich tábor zvieral mesto ako obruč. Obyvatelia však boli pevne rozhodnutí nevzdať sa.

Čo to tam tí blázni robia?! Zdesene sledoval, ako niekoľko mešťanov odchýlilo bránu a vybehlo von. Zaútočili na jedného z križiackych pomocníkov, ktorý sa nepremyslene priblížil k opevneniu. Zabili ho! Hlupáci! Hneď potom ušli späť do mesta, no bránu nestihli zatvoriť. Hordy vojenských pomocníkov sa začali nezadržateľne valiť cez pootvorenú bránu do mesta a z túžby po pomste neplánovane zahájili útok. Križiaci nečakali na ďalšie rozkazy. Hnali sa im v pätách, sprevádzaní krikom prenasledovaných a vraždených. Zdesení ľudia hľadali útočisko v miestnych kostoloch. Jean zbehol z opevnenia. Zo všetkých síl utekal do kostola Márie Magdalény, kde slúžieval svoje omše a spovedal farníkov. Otvoril jeho dvere dokorán, aby sa ľudia nepotkýnali jeden o druhého.

„Bežte, rýchlo!Tu vám nikto neublíži, na posvätnej pôde si nikto nedovolí vytiahnuť zbraň,“ kričal na ľudí, súriac ich, nech sa skryjú v múroch, kde nad nimi bude Boh držať ochrannú ruku. Bolo mu jedno, že sú medzi nimi aj katari, veď Pán ochraňuje všetky svoje dietky. Ba bol presvedčený, že hlavne oni by sa mali ukryť. Bolo predsa jasné, že križiaci prišli pobiť práve ich. Vyľakane si uvedomil, že nikde nevidí Marion a jej rodinu.

Rovnako márne hľadal nad hlavu, pripravený k poslednému úderu. Jeanovi zdreveneli nohy, rukou inštinktívne zovrel kríž na svojej hrudi. Muž pohľadom sledoval jeho pohyb, potom si ho premeral od hlavy po päty, skĺzol očami po kňazskom rúchu. Po nekonečne dlhej chvíli sklonil sekeru, odvrátil sa od Jeana a hľadal si inú obeť. Kňaz si vydýchol, prežehnal sa, ďakujúc v duchu Bohu za záchranu. Nadvihol sutanu, aby sa mu neplietla medzi nohy a znovu sa rozbehol. Bežal, čo mu sily stačili. Uskakoval pred útočníkmi a kopytami koní, vrážal do pobehujúcich ľudí a bez zastavenia im zakričal, aby utekali do kostola.

Zdalo sa, že prišiel neskoro. V hrôze vbehol do domu, kde sa mu naskytol príšerný obraz skazy.
„Roger, Roger!“ volal zúfalo, behal medzi troskami, potkýnajúc sa o polámané kusy stola. Tam, pod stolovou doskou, sa čosi zabelelo. Odhodil ťažký kus dreva, aby lepšie videl, čo je pod ním. Starý Roger! So slzami v očiach klesol na kolená k ranenému mužovi, ktorému sa biele vlasy farbili do červena a okolo hlavy sa tvorila krvavá mláka. Oceľovomodré zreničky strácali svoj jas a namáhavo sa otáčali v smere jeho hlasu.
Spoznal ho.

Tvár umierajúceho sa vyjasnila, keď s úľavou vydýchol: „Roger… tam… zachráňte ho…“ viac nevládal povedať, iba slabo pohol rukou, akoby chcel chytiť kúsok kožušiny, pohodenej na zemi. Jean si zmätene uvedomil, že nikdy si žiadnu kožušinu pod nohami nevšimol. Potom mu to došlo. Padacie dvere! To ony boli ukryté pod tým vypĺznutým kúskom.

Rýchlo ho odsunul a nadvihol dvierka. Z tmy na neho svietili dva vydesené belasé ohníčky. Chvatne pomohol chlapcovi vybehnúť po schodíkoch a ešte si kľakol pri starého Rogera, aby mu poskytol posledné pomazanie. Dieťa kleslo na kolená vedľa neho a jemne, ale rozhodne mu zadržalo ruku. Ich oči sa stretli. Tie chlapcove boli plné bolesti i smútku, ale aj pevného odhodlania. Pokrútil hlavou, odstrčiac kňazovu ruku preč.
„Už sa pridal k mojim rodičom a je spolu s nimi pri Bohu. Nepotrebuje k tomu vaše požehnanie. Choďte, otec Jean. Odíďte k tým svojim vrahom, ja zostanem pri starkom.“