Celé to začalo jednou úradnou obálkou, ktorú som pred dvoma týždňami našiel vo svojej poštovej schránke. Vlastne to celé začalo ešte skôr, oveľa skôr, to len ja som sa do toho zaplietol pred štrnástimi dňami.
Na prvý pohľad to bola obyčajná zásielka, rovnaká ako tie s faktúrami za elektriku, plyn či internet. Až na odosielateľa. JUDr. Kopecká Eva, advokátska kancelária. Rozvod mám dávno za sebou a nijaký iný dôvod na kontakt s právnikom mi nenapadá. Neplatím alimenty, s nikým nie som v spore, účty hradím načas a pokuty za prekročenú rýchlosť nerád, ale na mieste.
Nebyť susedy Nagyovej, ktorá sa ani nesnaží predstierať, že pozerá inam, otvoril by som zásielku ešte vo výťahu.
Čo odo mňa môže chcieť? JUDr. Kopecká? Krútim nechápavo hlavou, keď za sebou zatváram dvere do bytu, odkladám kľúče na poličku a prezerám obálku na strane odosielateľa.
„Odkiaľže? Z Ružomberka? Nikdy som v Ružomberku nebol. Nikdy som poriadne nevytiahol päty z Bratislavy.“
To si žiada šálku kávy. Zapínam kanvicu, ale zvedavosť je silnejšia ako závislosť na kofeíne. Otváram obálku a vyťahujem z nej list, akoby som čakal, že sa z neho môže vykľuť povolávací rozkaz.
Vážený pán Marek Krajči,
žiadame Vás týmto, aby ste sa dňa 8. júla 2014 dostavili do advokátskej kancelárie JUDr. Eva Kopecká, A. Bernoláka 4, Ružomberok, vo veci dedičského konania…
Prerušujem čítanie, pretože píska kanvica. Zalievam kávu.
… vo veci dedičského konania po zosnulom Cyrilovi Krajčim, bytom ul. Panská 42/3, Tekvičné.
Vo veci dedičského konania? Cyril Krajči je môj dedo, to viem, aj keď som ho nikdy nevidel. Teda umrel a asi niečo zanechal. Ale prečo s tým neoslovili môjho otca?
To sa dá vysvetliť len dvoma spôsobmi. Buď je JUDr. Kopecká úplne nekompetentná a mala by v takom prípade zvážiť svoje zotrvanie v advokátskej komore, alebo, a to je oveľa pravdepodobnejšie, uchlipnem z kávy a popálim si pery, je aj môj otec, ktorého som videl iba dvakrát v živote, už tiež po smrti. A musel zomrieť ako nemajetný, inak by si ma podobná zásielka našla už skôr. Nuž, čo mám povedať? Že je mi to ľúto? Aj keď som ani jedného z nich nepoznal? Nič od nich nechcem, mám predsa svoju hrdosť.
Uvažujem. Ale mám aj úver na krku. A odrazu, s vidinou nečakaného príjmu, mám aj nejaké nároky. Žeby väčší televízor, alebo dokonca nové auto? Idem na to zle. Musím to chápať ako kompenzáciu. Rozhodne! Náhradu za to, že o mňa ani jeden z nich nikdy nejavil záujem. Len sa tým zase príliš nenadchni, nabáda ma moje racionálnejšie ja. Čo ak sa jedná o nejakú barabizňu na spadnutie a s obrovskou dlžobou k tomu. Alebo sa u JUDr. Kopeckej zoznámim s niekým, kto bude tvrdiť, že je môj bratanec z neviemkoľkého kolena. Pokiaľ viem, otec iných potomkov okrem mňa nemal, ale či sa jemu alebo dedovi nepritrafil nejaký ten ľavoboček, za to ruku do ohňa nedám. Možno budú viacerí a mne sa ujde jedna osemnástina alebo ešte väčšia -ina nejakej ornej pôdy.
Váham. Ále, o nič predsa nejde. Ak budem v pluse, tak to dedičstvo prijmem, dúfam, že mi vynahradí aspoň náklady na dopravu, a ak nie, tak ho jednoducho odmietnem. Bodka.
Reviews
There are no reviews yet.