Pravá tvár lásky

Ukážka z knihy:

„Prepáčte,“ zakokcem, no keď sa pozriem do jeho očí, úplne stratím reč.

Je to on!

Chlapec z mojej minulosti a predsa niekto iný.

Srdce mi bije ako šialené, krv v žilovom riečisku buble a oblieva ma pot. Hľadí na mňa zhora, držiac ma za ramená, a vyjavene sa na mňa pozerá. Na prchavý okamih mám pocit, že sa vrátil čas, že sme opäť deti, no realita ma z celej sily udrie do tváre.

„Dávajte pozor!“ osopí sa na mňa mrzuto, no potom ma pustí a pohne sa ďalej.

Nepoznal ma. Nespoznal, a pritom ma mal v náručí! Ja som ho však spoznala. Prezradili ho oči. Tie modré nezábudky, ktoré som vždy fascinovane pozorovala, mi povedali, kým je.

Už to nie je chalan, ktorého si pamätám. Je to vysoký muž s niekoľkodňovým strniskom a mužným telom.

Sledujem, ako kráča preč, ako dobieha svoju rodinu, no potom sa predsa len otočí. Ako keby cítil, že sa za ním pozerám. Otočí sa a naše pohľady sa znova stretnú. Chcem sa usmiať, no nemám odvahu. Ani on sa neplánuje usmievať. Zamračí sa. Akoby ho nahnevalo, že sa na neho stále pozerám. Potom sa znova otočí a pokračuje nerušene ďalej.

Nedýcham. Len stojím a chvejem sa. Videla som ho. Bol to Jared, o tom nemám pochýb. Jared, len zrelší… doparoma, ešte aj príťažlivejší. Bolo to vôbec možné?

Až správa, ktorá mi pípne v mobile, ma preberie z delíria a prinúti pohnúť sa. Nazriem do mobilu. Píše mi Anne, že mi s Deborou želajú skvelú dovolenku a nech si oddýchnem. Lenže ja teraz nedokážem na nič myslieť.

Znova sa pozriem na ulicu, po ktorej sa prechádzajú ľudia, no po skupine ľudí v smútočných odevoch niet ani stopy. Stratili sa mi v dave, alebo v nejakej uličke a ja odolávam nutkaniu všetko hodiť za hlavu, a rozbehnúť sa za ním ako kedysi.

Našťastie vyhrá zdravý rozum a prinúti nohy do chodu. Vrátim sa k autu zaparkovanému pred obchodíkom a nastúpim doň. Kabelku hodím na šaty, položené na mieste spolujazdca, a oboma rukami si pošúcham tvár.

Upokoj sa, Natalie. Veď ťa nespoznal. Môžeš sa preto tváriť, že sa nič nestalo. Lenže to sa ľahšie povie, než urobí! S nazbieranou sebakontrolou naštartujem svoje auto a pohnem sa.

Nespoznal ma!

Jedna časť môjho ja sa tomu teší, druhej pri tom zistení puká srdce.

Zabudol na mňa. Ak by to bolo inak, spoznal by ma. Alebo som sa až tak veľmi zmenila?

Ani neviem, ako sa mi podarí vrátiť na ranč, pretože cestu som ledva vnímala. Keď zaparkujem auto na známom parkovisku, nebo pretne záblesk. Vlastne si až teraz uvedomujem, že sa obloha zatiahla a ženie sa sem veľká búrka.

Vypnem motor a s vecami v rukách vystúpim. Na parkovisku stojí aj starší typ Dodge Ram s otvorenou korbou. Zalovím v spomienkach, či niekoho s takým autom poznám, no vôbec netuším. Pohnem sa k domu s kôpkou vecí v náruči a až teraz si uvedomím, že na dlhší pobyt nemám dostatok oblečenia. Dnes som si kúpila len košieľku a opasok, pretože ráno som plánovala odísť.

Ach jaj. Zajtra skočím znova do mesta a navštívim aj cintorín, aby som pozdravila mamu a položila kvety aj na hrob pani Portmanovej.

Vietor zosilnie a rozhádže mi vlasy ako suché obilie. Pridám do kroku, aby som bola v dome čo najskôr, lebo sa blíži strašná búrka, no keď chcem siahnuť na kľučku, dvere sa otvoria a von sa vyrúti zúrivý Duck Portman.

„Povedal som. Buď alebo!“ skríkne niekomu v dome a keď ma zazrie, zastane a nenávistne si ma zmeria pohľadom. Odpľuje si na zem, tesne vedľa mňa, a rúti sa k autu.

„Duck, počkaj!“ kričí za ním babička z domu. „Nejako sa dohodneme!“

Lenže Duck letí preč ako šialený, div sa za ním nepráši. Babička vyjde až na terasu a keď ma zazrie, doslova zbledne.

„Natalie… ty si už tu?“

Zaskočená tým, čo som videla, zavrtím hlavou. „To… čo to malo byť? Čo tu chcel?“

„Nič, motýlik, nič.“

„Ako to, že nič? Je celý zúrivý, skoro ma opľul. Čo sa tu, preboha, deje?“

„Staré spory!“ povie dedko unavene a potom spolu sledujeme, ako Duck naštartuje auto, vycúva ako šialený a pri odpichu vpred rozhrabe veľký kus cesty.

„Aké spory?“ nedá mi nepokračovať v načatej téme. Žeby tie, o ktorých hovoril v Libresse môj kamarát Dylan?

„Nič, moja pekná,“ povie dedko a vstúpime do domu. „Ty sa tým netráp.“

Zavrie za nami dvere a vykročia s babkou do kuchyne.

Ja sa tým nemám trápiť? To akože vážne?

Pohnem si, aby som ich dobehla. „Ako sa nemám trápiť, keď vidím, ako sa správa? Čo tu chcel? A prečo na vás kričal? Povedal buď alebo. Čo tým chcel povedať? O čo ide?“

„O nič,“ hlesne babka milo. „Len staré spory.“

„Aké?“

Nikto nič.

„V meste som stretla Dylana Feena a ten niečo podobné načrtol. Aké staré spory mal na mysli? Súvisia s tým, prečo pre vás Portmanovci už nepracujú?“

„Odkiaľ o tom vieš?“ chce vedieť dedko, ignorujúc moju otázku. „Povedal ti o tom Dylan?“

„Mali ste mi to povedať vy. Počúvam. O aké spory ide? Majú niečo spoločné s mojím otcom?“ neplánujem sa dať odbiť. „Vyhodil ich? Pomstil sa im zato, ako sa ku mne zachoval Jared? To preto je Duck zúrivý?“

Dôjdeme do kuchyne, no obaja mlčia. Akoby ani nepočuli spleť otázok, ktoré som im cestou sem položila.

„Halo! Hovorím s vami. Čo sa deje? Je to kvôli Jaredovi? Snáď nie, pretože to bolo len medzi ním a mnou.“

„Netráp sa,“ povie babka a prekríži si ruky na hrudi. „Netýka sa ťa to.“

„Prečo mám pocit, že mi klameš?“

„Neklamem, motýlik. Netýka sa ťa to.“

„Ak je to tak, ako hovoríš, babi, prečo sa ku mne Duck správa tak sprosto? Ako keby mu niekto z nás niečo urobil. A prečo tu už nebývajú? Prečo pre vás už ani nepracujú?“

„Duck bol vždy takýto,“ povie dedko a sadne si na stoličku v kuchyni. „Vždy bol výbušný a všetko riešil silou. Jednoducho sme sa pred rokmi nepohodli a oni pre nás už nepracujú.“

„Dobre. Ale… ak vám s rančom nepomáhajú Portmanovci, kto potom?“

Dedko a babka si vymenia tajomné pohľady.

„Pomáhame si sami,“ povie zrazu babka.

„Sami? To je žart? Nie je možné, aby ste vy dvaja zvládali celý ranč. A čo dobytok a kone?“

„My už takto nežijeme, Natalie,“ povie dedko a babka prejde k nemu, aby si sadla. „Pravdou je, že nemáme už ani kone, ani dobytok.“

„Čože? Ale… čo tie kone v ohrade?“

„Tie nám už nepatria.“

Takmer spadnem z nôh, keď to začujem. „Ako to, že vám nepatria? Veď sú stále v ohrade.“

„Áno, no už ich nevlastníme.“

„Keď sme prišli o služobníctvo,“ pokračuje dedko, „museli sme sa všetkého zriecť.“

„Prečo ste si nenajali nikoho iného?“

„Hľadali sme, no všetci sa nám otočili chrbtom,“ povie dedko s povzdychom.

„Ako to? Veď všetci vás mali radi. Vychádzali ste s okolitými ľuďmi dobre.“

„To už dávno neplatí, motýlik. Už dávno nie.“

„Čo sa zmenilo? Prečo sa vám všetci otočili chrbtom? A prečo ste to nedali vedieť otcovi?“

„Tvoj otec o tom všetkom predsa vie.“

Pozriem sa na dedka, no mýli sa. „Ak by o tom vedel, určite by niečo urobil. Nedovolil by, aby ste o všetko prišli.“

Babka sa zasmeje. „Naozaj tomu veríš?“