Ukážka z knihy
Nakoniec som zostala v práci až do záverečnej. Keď mi Anne povedala, že tesne po mne odišiel aj on, uľavilo sa mi, i priťažilo. Uľavilo, lebo to bolo takto správne, priťažilo, pretože možno odišiel už navždy, a mne najskôr pukne srdce.
Anne mi celý čas opakovala, aby som prestala blbnúť a dala nám obom šancu. Podľa nej bol Jared najdokonalejší muž, akého kedy videla, najsexi, najbozkávateľnejší, najpretiahnuteľnejší a kopec iných naj, ktoré jej prišli na jazyk.
Iste, nebudem hovoriť, že to tak nie je. Jared je naozaj krásny muž, no čo z toho? Naša láska na tomto svete nemá miesto. Alebo áno?
Keď odíde aj Anne, zbalím si veci a vydám sa k východu. Cestou prekontrolujem trezor, kasu a vyjdem von. Ulice sa hemžia ľuďmi, nám padla. Je niečo po pol ôsmej a jediné, po čom túžim, je kúpeľ a samota, ktorá ma najskôr rozplače, no práve teraz to potrebujem.
Chcem sa vyplakať.
Zapnem alarm, zamknem niekoľko zámok, a prejdem sa po chodníku k malému parkovisku, kde na mňa čaká moje oranžové opravené Subaru. Poobzerám sa, hľadám JEHO a jeho auto, no niet po nich ani stopy. Priťaží sa mi, hoci by sa mi malo uľaviť.
Dopekla, prečo je všetko také komplikované?
Odomknem, nastúpim a naštartujem. Cesta domov mi netrvá dlho, no keď zaparkujem pred domom, vedľa svojho BMW zazriem ešte jedno auto. Nissan Pathfinder stojí pekne vedľa a ja mám chuť zakliať. Nápadnejšie to už ani nemohlo byť.
Len pokojne. Možno si ho nikto nevšimol.
Poobzerám sa. Hlavne, aby si auto nevšimol niekto z otcových poskokov, ktorými ma dal sledovať. Snáď ich stiahol, ako som mu prikázala. Snáď.
Vypnem motor a vystúpim. Poobzerám sa, aby som sa ubezpečila, že na ulici nevidím nič podozrivé, a priblížim sa k jeho autu. Po ulici prejde len niekoľko vozidiel, no inak je okolie tiché a prázdne. Nevidieť ani človiečika.
Jared leží na spustenom sedadle a asi spí. Motor ma zapnutý a vnútro auta schladzuje klímou. Ani sa nečudujem. V tom teple by sa bol v aute už určite uvaril. Chvíľu sa naňho spokojne pozerám a premýšľam, aký je pekný. Potom myslím na to, že sem za mnou meral takú dlhú cestu a ja ho musím poslať preč. No mám inú možnosť? Nemám, a preto sa rozhodnem pre radikálny krok. Zaklopem na okienko a on sa strhne.
Otvorí oči a posadí sa. Hneď na to gombíkom otvorí okno a usmeje sa.
„Ahoj. Už som sa bál, že ani neprídeš.“
Mám chuť kričať, no namiesto toho zachovám pokoj a prekrížim si ruky pod prsiami.
„Ako vieš, kde bývam?“
Mám zlosť, no snažím sa hovoriť potichu, aby ma nik nemohol počuť. Pozrie sa k domu, potom späť na mňa.
„Vrany mi povedali.“
Na toto fakt nemám náladu.
„Ako si ma našiel?“ zopakujem nekompromisne predošlú otázku a pevným výrazom mu dám najavo, že chcem počuť odpoveď, a to okamžite.
Vzdychne si. Pochopí, že na žarty nemám náladu. Zavrtí hlavou a oblíže si pery, ktoré chutia ako samotné nebesá, no zároveň viem, že byť s ním, je cesta rovno do pekla.
„Podľa evidenčného čísla na tvojom Subaru.“
„Ako vieš, že je to moje auto?“
„Mám známych na polícii vo Fountain. Auto je registrované na tvoje meno a je prihlásené na tejto adrese.“
Prevrátim oči: „Podcenila som ťa.“
„Beriem to ako kompliment,“ pousmeje sa.
„Jared, čo to, preboha, robíš?“ spýtam sa, no nie nahnevane. Som unavená a sklamaná. Bojím sa, že ak neodíde, stane sa nejaké nešťastie.
„Nie je to očividné?“
Zavrtím nad ním hlavou. Ako môže byť taký ľahkovážny? Alebo len ja všetko dramatizujem?
„Nemal by si tu byť. A nemyslím len pred mojím domom. Nemal by si byť v meste, a už vôbec by si so mnou nemal hovoriť. Je to nebezpečné.“
„Ak čakáš, že sa zľaknem, si na omyle.“
„Zahrávaš sa s ohňom.“
„Alebo si ty len priveľmi zbabelá.“
Ja že som zbabelá? Nahnevane pokrútim ústa, chcem mu niečo drzé odpovedať, no zarazí ma myšlienka, že má vlastne pravdu. Som zbabelá! Naozaj sa bojím, ale toho, že mu ublížia. Že ublížia Maggie alebo niekomu z jeho rodiny. Trpeli už dosť. Aj my obaja.
„Vráť sa domov, Jared. Prosím.“
„Nie,“ povie a vytiahne okno.
Najprv mi príde na um, že ma takto chce len ignorovať, no on to neplánuje. Vypne motor a vystúpi. Zrazu mám pred sebou jeho stodeväťdesiat centimetrov a uvedomujem si svoju slabosť voči tomuto mužovi. Doslova sa rozochvejem a kolená sa mi div nepodlomia. Keď sa postaví vedľa auta a oprie sa oň zadkom, znova sa poobzerám, či nás nik nesleduje.
„Čo to robíš? Schovaj sa do auta!“ prikážem mu v obave, že nás niekto zazrie, no on sa len zasmeje.
„Nebudeme sa ukrývať. Nie sme už deti.“
Ako prosím? To si neuvedomuje vážnosť situácie?
To, ako riskuje, sa mi nepáči. Neurobí problémy len sebe, ale aj mne, a o to fakt nestojím. Stačí, že mi brat jednu vrazil. Nepotrebujem dostať ešte aj od otca. A na to, čo by urobili jemu, sa snažím nemyslieť.
Otec aj Chris sú schopní hrozných vecí. O gorilách, ktoré pre otca pracujú, tiež vôbec nepochybujem. Tie by dokázali najskôr aj zabiť.
Jared sa zrazu pohne a nahne sa ku mne. Ledva si to stihnem uvedomiť, šikovne mi vtlačí bozk na pery, a znova sa oprie o auto. Šokovaná tým gestom najprv len zahabkám po slovách. Zaskočil ma tak veľmi, až strácam reč. Vlastne ani neviem, čo by som mu mala povedať.
„Ty… Ty si sa zbláznil,“ zakokcem napokon rozčarovane a opätovne skontrolujem okolie, aby som sa ubezpečila, že nás nik nevidel. Neviem, či cítim viac hnev alebo rozčarovanie, no červenám sa ako školáčka, čo dostala prvú pusu.
Uškrnie sa.
„Áno, šialene som sa do teba zbláznil. Preto som si zbalil veci, nasadol do auta a som tu. Mesto sa mi síce nijako extra nepáči, no ak to inak nepôjde, prispôsobím sa.“
„Ale čo farma? Čo tvoj dom vo Fountain?“
„Farma patrí predsa Duckovi.“
„A tvoj dom? To si aj ten nechal len tak?“
„Nie. Ten som nechal v zálohe. Ak by si sa rozhodla vrátiť.“
Zavrtím nad ním hlavou. Na jednej strane mi to lichotí, na druhej cítim obavy, ktoré ma mátajú. Páči sa mi, že je tu, že sem za mnou prišiel. Kedysi som o takomto dni snívala celé mesiace, ba až roky. Lenže zrazu viem, že nemal nastať. Jared ani netuší, ako veľmi teraz riskuje.
„Si blázon,“ poviem a zavrtím hlavou. „Ja ani neviem, čo ti mám na to povedať.“
Kývne ramenami. „Stačí, ak povieš, že ma stále ľúbiš.“
Reviews
There are no reviews yet.