Vyveští Vám Šimona

Ukážka z knihy: 

Spokojne som sa prihlásila a pokúsila som sa prinútiť k naštartovaniu šiesteho zmyslu, ktorý sa v súlade s telom ešte celkom neprebral. Ešte že po ráne ľudia neriešili až také fatálne rozhodnutia, ktoré by mohla ovplyvniť moja rozospatosť. Volali skladatelia, ktorých asi udivoval hlas z automatu, prepájajúci hovory, po ktorom hneď zložili. Ďalej ženy, ktoré sa večer pohádali s partnermi a teraz hútajú, či sa udobria a nakoniec, takmer keď som bola úplne prebratá, volala  deväťdesiatpäťročná starenka. To ma položilo do kolien.

Hlas starenky sa chvel prežitými rokmi. Znel ustarane, odžito, akoby už  všetko povedal.

„Dobrý deň, prajem. Chcem sa spýtať, kedy sa budem mať lepšie.“ Z telefónu sa valil taký smútok, že som ho fyzicky cítila.

„Teta a viete, že voláte na drahé číslo?“ spýtala som sa ignorujúc fakt, že sa každý hovor nahráva a že ak si ho vypočuje teplákový Stano, môže ma v momente vyraziť. Asi sa teta pomýlila, alebo si nevšimla drobné písmená, ako sa to stalo mne a to som ešte zďaleka nemala cez deväťdesiat.

„Viem, ja si každý mesiac ušporím pár eur z penzie, veď mne veľa toho netreba a zavolám.“ Tak toto teda nie! Mne jej bolo ľúto. Šialene.

„Teta, povedzte mi vašu adresu, ja si vás nájdem.“ Stará pani mi nadiktovala adresu, chcela sa ešte niečo spýtať, ale ja som položila. Odhlásila som sa zo systému a zapla som internet. Google je šikovný, adresu starenky Hermíny našiel za tri desatiny sekundy. Neviem, či som vôbec stihla zažmurkať. V audiotextovej spoločnosti veľmi dobre vedeli, prečo sa nám nezobrazuje číslo volajúceho. Asi by nás všetkých svrbeli ruky, aby sme mohli naspäť zavolať niektorým klientom a dať si s nimi rande pri kávičke. Tam by sme sa porozprávali o budúcnosti, vykonali obchodnú transakciu, samozrejme bez bločkov, a spokojne by sme si popriali veľa šťastia. Aj pre nich by to bolo lacnejšie, aj my by sme viac zarobili. Iba Audiofónu by to asi celkom nevyhovovalo. Dnes som to riskla, obchádzajúc pravidlá a už som volala na pevnú linku tete Hermíne. Vlastne, pravidlá som celkom neporušila, nedala som jej moje telefónne číslo, ani ona mne. Tak je to vlastne v pohode.

„Prosím,“ ozval sa zosušený hlas starenky. Vedela som si ju živo predstaviť. Zhrbená, rastúca do zeme, stojí pri telefóne hľadiac von oknom. Jednou rukou sa musí pridŕžať stolíka, pretože telo už nevládze. Len som nejako nechápala, že i ona sa ešte môže zaujímať o budúcnosť. Veď ako dlho je na dôchodku? Tridsať rokov? Štyridsať? Nejako som bola presvedčená o tom, že už by mala byť zmierená so životom, vykúkať z okna, či nejde smrť a potom jej milo poďakovať za to, že prišla. Dať jej bonboniéru a spokojne sa vybrať na onen svet.

„Teta, to som ja, Šimona. Teda Simona, ale to je jedno. Rada vám pomôžem, čo vás trápi?“ Nejako som sa zamotala.

„Ale pani Šimona, nikoho ja nemám. Iba dvoch naničhodných synov. S jedným bývam a on mi berie koruny. Vyhrám športku? Poviete mi čísla?“ Hermína išla očividne k veci.

„Ja také neviem povedať, keby som to vedela, už by som tu nerobila,“ pokúsila som sa obrátiť absurdnú požiadavku starenky na žart. Veď čo by robila s miliónmi eur na účte? Teda, ak nejaký má. Určite jej vyplácajú dôchodok na ruku.

„Mne by sa tie peniaze zišli. Keby som si nekúpila tepláky pred dvadsiatimi rokmi, tak by som teraz chodila s holú ritú,“ zašomrala a mne stislo srdce. Kebyže mám na účte aspoň dvacku, určite by som jej ju poslala, ale čo ak ju nájde jej naničhodný syn… počas hovoru som vyložila karty. Chudobná starenka pozerala na svet zlou optikou. Ukazovala sa mi ako večne nespokojná žena, ktorá už v živote dostala veľa pomoci, no nikdy to nebolo podľa jej predstáv. Pani Hermína akoby čítala moje myšlienky, pretože začala hundrať, že ona naozaj potrebuje vyhrať peniaze, pretože jej neostáva takmer nič zo štyristopäťdesiateurového dôchodku. Mne sa to až tak málo nezdalo. Priznala, že dve stovky jej dáva syn a ja som myslela na to, že veľa jej rovesníkov, teda, ak ešte nejakí žijú, sú na tom oveľa biednejšie.

„Viete, duša moja, aj zdravotne som na tom zle. Neudržím moč, ani stolicu, na plienky nemám, tak si dávam handričky do gatí a po večeroch ich periem. Aj mi tu poslali takú mladú žabu, ale tá nič nevedela robiť poriadne. Len by sedela a pozerala na hodinky, kedy bude môcť odísť. Presne, ako tá pred ňou. Aj ďalšie, čo tu boli. Chcela by som sa mať aspoň na staré kolená lepšie. Syn ma klame, nemám sa s kým porozprávať, okrem vás. Dobrí ľudia už dávno zomreli. Mne je zle na tomto svete.“

„Naozaj sa nemáte z čoho tešiť? Veď ste prežili takmer storočie. Určite sa tam našli aj svetlé chvíle,“ oponovala som.

„Aké, dieťa moje? Veď bola vojna. Vtedy bola najväčšia bieda. Najlepšie bolo za komunistov. Mali sme istotu, robotu a bol pokoj. Nechápem, čo ľudia vymýšľali s revolúciou.“ Super, tak babi je komunistka, s mojím otcom  by si mohol ruku podať. Hermína pokračovala vo svojom príbehu a mňa to vyčerpalo viac, ako všetky včerajšie telefonáty dokopy. Rozčuľovala sa nad tým, že chlieb nemôže stáť predsa osemdesiat centov, ako jej to tvrdí jej chlapec, syn Ondrej, ktorý v marci oslávil sedemdesiat. Ona sa musí ešte o neho starať, pretože začal mávať záchvaty, ale k lekárovi nezájde. Veď ani nemá s kým. Vraj sa už tak ľahko nedá vybaviť sanitka, ako voľakedy, ani sama Hermína lekárom neverí, vraj by ju iba na druhý svet poslali. Pomyslela som si, že všetci dôchodcovia sú rovnakí a že jej najvyšší čas, aby si zdravotníctvo opravilo reputáciu, pretože ľudia sa boja, že tam sa chodí už len umierať. Počas hovoru som sa pozerala na displej telefónu. Minúty hovoru na pevnú linku naskakovali akosi prirýchlo, pani Hermínu sa mi nepodarilo zastaviť, asi som príliš mäkká na to, aby som skákala do reči, alebo aby som nedajbože zložila telefón. Musela zasiahnuť tretia strana. Naše spojenie ukončil operátor, ten mal svoje hodinové limity na jeden telefonát.

Vydýchla som si. Asi to nebol dobrý nápad. Od pani Hermíny som chytila zlý pocit z toho, že svet speje ku zániku, že na každom sa dá nájsť trilión chýb a vôbec, bolo by lepšie, keby nás dali všetkých vystrieľať. Nešla z nej žiadna nádej. Nič. Bolo mi jej ľúto, žiť sto rokov s takýmto duchovným postojom je peklo na zemi. Ale s tým nič nenarobím. Príšerne ma bolela hlava. Napila som sa vody, sadla som si na posteľ uvažujúc o tom, či sa do nej nevyvalím aspoň na pol hodinky, to by bolo fajn. Ale vedela som, že si to nemôžem dovoliť. Musím pracovať.

Prihlásila som sa na telefón a do každého hovoru som sa snažila vložiť kúsok energie, ktorá mi ostala po rozhovore s Hermínou. Najhoršie bolo, keď mi volali nezadané ženy a s nádejou v hlase sa ma pýtali, kedy už konečne nájdu toho pravého duálneho partnera. Vyložila som karty, ktoré mi ukazovali dlhodobú samotu. Niekedy kvôli privysokým nárokom, inokedy preto, lebo bez hľadania ho nenájdu. Asi im nikto nezaklope na dvere prenajatej garzónky s  kyticou ruží a nespýta sa ich, či nie sú náhodou nezadané a či to spolu neskúsia. Premýšľala som, ako nešťastným samotárskym dušiam ponúknuť prijateľnú odpoveď.

„Toho pravého stretnete, keď nadíde správny čas. Treba sa venovať sama sebe, aktivitám, karty mi ukazujú, že takmer nevyleziete z domu. Musíte vynaložiť nejakú aktivitu. Berte to tak, že ten pravý chlap pre vás ešte nemá vyriešené všetky veci, on si rieši svoje, vy svoje a keď nadíde ten správny čas, vaše životné cesty sa stretnú.“

„A koľko to bude trvať?“ Tejto otázke sa nedalo vyhnúť.

„Nejaký čas. Zopár mesiacov, možno aj dlhšie,“ nemala som tú silu povedať jednej nešťastnici, že chlapa nevidím v horizonte piatich rokov. Ani dievča, proste nič. Aj to sa stáva. Veď žien je viac, ako mužov. Je to štatisticky dokázané.

„Nedá sa to nejako urýchliť?“ Nádej umiera posledná.

„Áno, určite sa dá. Veď osud nám nie je daný na sto percent. Skúste na sebe pracovať, makajte na každej stránke svojho ja a vydržte,“ radila som, ja – odborník na partnerské vzťahy. Ale zas na druhej strane, keď som si našla frajera ja, tak môžu mať šťastie aj ostatné. Slobodná žena, ktorú by v minulom storočí už dávno označili nálepkou starej panny, sa pekne poďakovala a položila.

Ľuďom treba dať nádej, to jediné nás núti bojovať…