Tvoja duša stojí za hriech

Ukážka z knihy:

Sledovala ženy okolo seba. I keď zmyslom zoznamky bolo partnera nevidieť, iba počuť a cítiť, do očí jej udierali výstrihy, drahé oblečenie, perfektný make-up. V jednoduchých šatách a obyčajných hnedých sandáloch sa pri nich cítila neisto. Všetky ich však spájalo
jedno: túžba nájsť si spriaznenú dušu, čo ich bude milovať a s ktorou budú spoločne prežívať radosti aj starosti života. Samota nie je pekná vec…
Dvere vedľa recepcie sa zrazu otvorili a von vyšiel hlúčik žien. Trochu im závidela, že to už majú za sebou. Vnútorný hlas jej pripomenul, že nikto ju predsa nenúti vojsť dovnútra, ale zvedavosť ho rýchlo zahriakla.
Do haly vošla jedna zo zakladateliek agentúry. Vysoká brunetka v čiernych minišatách s vlasmi elegantne vyčesanými dohora. Na nose mala posadené sexi červené okuliare. Klára si ihneď vybavila jej fotografiu na internetovej stránke, na ktorej vyplnila prihlášku…
„Vítam vás,“ urobila brunetka graciózne gesto a s nadšením pokračovala: „Rada by som sa vám poďakovala za to, že ste si vybrali našu agentúru. Dúfam, že nebudete sklamané a nájdete to, po čom túžite; partnera a lásku na celý život. Ako ste si všimli, naša agentúra sa
odlišuje od iných. Keďže pánov neuvidíte, budete odkázané vytvoriť si dojem iba na základe vnútorného pocitu komunikácie. Mnohí z nás sa pri výbere partnera nechávajú očariť najprv výzorom. A pritom vzťahy vzniknuté na okamžitej duševnej prepojenosti sú najsilnejšie. Preto sme sa rozhodli založiť tento inštitút. Pozorne sme si preštudovali vaše elektronické dotazníky a na základe požiadaviek, záujmov a veku vás zaradili do tejto skupiny. Vytvorili sme skupinu pánov, ktorí by sa k vám mohli hodiť. Prajem vám príjemné zoznamovanie sa.“
Jemne sa uklonila a energickým krokom zmizla vo dverách. Kláry sa zmocnila nečakaná tréma a do tváre sa jej vliala červeň. Až teraz si začala naplno uvedomovať, do čoho sa zaplietla. O čom sa bude s tými chlapmi rozprávať? Nechcela si pripustiť skutočnosť, že kdesi v hĺbke sa cítila veľmi opustená a prázdna, a preto sa ocitla až tu. Cítila sa ako zúfala žena, ktorá poľuje na chlapa, aby zaplnil prázdne miesto v jej osamotenej duši. Miešali sa v nej pocity poníženia a hanby. Ale takisto i vzrušenia…
S bijúcim srdcom nasledovala skupinku žien, s ktorou vošla do dlhej miestnosti. Ostala zarazene stáť a hľadela pred seba na sedem kabín postavených pozdĺž steny, ktoré pripomínali prezliekacie kabínky v luxusnom butiku. Ibaže tieto pred ňou boli oveľa väčšie a každá z nich sa hrdila zasúvacími dverami v podobe harmoniky.
Privítali ich dve príjemné dievčiny. Nemohli mať viac než dvadsaťpäť, vysoké brunetky s vysokými chvostami, oblečené v sivých, sofistikovaných šatách. Aj im sa v tvárach odzrkadľovali elán a nadšenie. Klára začala byť presvedčená, že Agentúra L’Amour sa mala
radšej volať: „Čudní nadšenci lásky.“
„Voláme sa Petra a Olívia,“ prihovorila sa k nim jedna z nich. „Budeme dohliadať na správny chod zoznamovania. Priblížme si trochu pravidlá. Každá dáma si vyberie jednu kabínu. Len čo vojdete dnu, zavriete za sebou dvere. Dámy zostanú sedieť na svojich
miestach, iba páni budú postupne prechádzať každou kabínou. Budete si tykať. Zoznamovací čas trvá presne desať minút. Na stolíku nájdete dotazník, kde po uplynutí času zaškrtnete, či máte záujem o ďalšiu schôdzku s dotyčným alebo nie. Výsledky sa nedozviete okamžite. Zašleme vám ich, ako aj ďalšie pokyny, na mailovú adresu. Vo všetkých kabínach je kamera, ale bez zvuku. Môžeme vás vidieť, nie počuť…“ odmlčala sa a očakávala akúkoľvek reakciu.
Avšak všetky adeptky boli ticho.
„No tak, dámy, šup! Vyberte si svoju kabínu!“ zašvitorila druhá dievčina a obe sa presunuli k stolu pri dverách, na ktorom boli položené dva počítače. Takže nás budú sledovať? s nevôľou si pomyslela Klára a vstúpila do prvej voľnej kabíny.
Zasunula za sebou dvere tak, aby zakryla iba svoju časť a sadla si do kresla. Hľadela na záves pred sebou a celá situácia sa jej zdala byť absurdná. Ľutovala, že od zoznamky neodstúpila hneď, ako zistila, že otázky v dotazníku, ktorý bol súčasťou prihlášky, boli horšie ako v
nejakom psychologickom teste; aké vlastnosti sa vám páčia na mužoch, a aké naopak nie? Máte rada prírodu, alebo radšej chodievate do spoločnosti? Ako by ste charakterizovali svoju osobnosť? Alebo dokonca otázka, či máte rada sex, alebo sa uspokojíte aj bez neho… A
desiatky rôznych otázok na telo, ktoré jej dali poriadne zabrať. Avšak v ten večer sa cítila taká osamelá, že ich všetky poctivo vyplnila…
Dvere za závesom sa zrazu zasunuli úplne. Zbystrila sluch, srdce sa rýchlejšie roztĺklo.
Pohodlnejšie sa usadila. Už to začína! Niekto si sadol do kresla oproti nej. Kabínu zamorila vôňa nejakého drahého parfumu, možno Christian Dior, alebo Armani. Muž ho na seba natrieskal v takom množstve, až ju pálilo v pľúcach.
„Ahoj,“ pozdravil ju mierne chrapľavý mužský hlas.
Preložila si nohu cez nohu a neisto sa zamrvila v kresle. S mužom sedeli tesne oproti sebe a jediné čo im prekážalo, aby sa videli, bol záves. Pripadalo jej to smiešne, no zároveň fascinujúce. Ešte nikdy niečo také nezažila.
„Ahoj,“ odpovedala neisto a ovalil ju zvláštny zvieravý pocit, akoby jej dotyčný stláčal rukou žalúdok.
Červené svetielko vo vnútri jej okamžite výstražne zablikalo. Keďže muža nemohla vidieť, bola nútená sústrediť sa iba na ostatné zmyslové vnemy. Možno aj preto sa jej zdalo, že v jeho energii sa nachádza niečo kruté. Nedokázala si vysvetliť, prečo to tak cíti, veď ho ani nepozná. Ale bol to taký istý pocit, ako keď od prvého pohľadu viete, či vám je človek sympatický, alebo nie. Keďže sa v kabíne nevideli, jej ostatné vnemy začali pracovať dvojnásobne. Možno ten cirkus so zoznamovacou agentúrou naslepo mal predsa len niečo do
seba.
„Máš pekný hlas,“ odvetil až príliš sebavedome.
„Ďakujem…“
Trápne ticho. Necítila povestný hrejivý pocit, ani iskru sympatie, nič. Ba čo bolo najhoršie, nemala ani záujem o rozhovor.
„Tak priamo k veci,“ začal zrazu panovačne muž a Klára si ho predstavila, ako sa chrbtom opiera o kreslo. Možno si aj založil ruky za hlavu.
„Volám sa Adam a som majiteľ nemenovanej známej firmy. Úspešný, dovolím si povedať, atraktívny štyridsiatnik. Ženy o mňa majú záujem, takisto aj zlatokopky, alebo len karieristky, čo si chcú z času na čas iba užiť luxusnú dovolenku a dobrý sex. Krásnych žien som sa nabažil až-až, teraz sa chcem oženiť. V mojom okolí som doteraz nenašiel žiadnu, čo by mi vyhovovala. Preto skúšam šťastie tu. Moja budúca žena by mala byť skvelá gazdiná, aby sa dokázala postarať o domácnosť a o deti. Čiže, ak si to zhrnieme, hľadám skromnú ženu, ktorá ma bude bez rečí čakať doma zakaždým, keď budem na služobných cestách, čo bude dosť často,“ vyblafol na ňu.
Čože?! Neveriacky krútila hlavou. Z toľkých požiadaviek a z postoja muža, ktorý jej správaním pripomínal našuchoreného kohúta, sa jej zatočila hlava. Nečudovala sa, prečo je
taký „úžasný“ chlap ešte stále slobodný. Zrejme každá normálna žena sa ho doteraz stránila. Chvíľu spracovávala jeho reči, a keď si uvedomila ich význam, div sa nerozosmiala. Žena by ho mala čakať doma, kým bude na služobných cestách? S tými zlatokopkami? Potrebuje nájsť zrejme domácu slúžku a rodičku detí. Človek zaľúbený do seba, emočne plytký, neschopný lásky. Striaslo ju.
„Keďže sedíme oproti sebe,“ pokračoval sebaisto, zatiaľ čo sa Kláre na tvári rozihral pobavený úsmev, „musia nás spájať spoločné záujmy a požiadavky. V dotazníku som uviedol všetko, čo od svojej budúcej manželky požadujem. Možno nie si kráska, ale určite si aspoň trochu vzhľadná, keďže aj to bolo jednou z mojich požiadaviek.“
To snáď nie je pravda! Prevrátila očami a úsmev zmizol. Aj ona v prihláške okrem iného uviedla, že sa jej páčia sebavedomí, zrelí muži, ale nie toto! Nemohla určiť, čo ju odpudzuje viac; parfum, alebo jeho nesympatický monológ.
„Prepáč,“ odpovedala vyrovnane, „nemyslím, že sa k sebe hodíme.“
Chvíľka ticha a potom opovrhujúce zavrčanie. Zrejme bol až taký krásny, že ho žiadna ešte neodmietla. Prepáč, kamarát, tu sa orientujeme podľa iných zmyslových vnemov a v skúške si neobstál, hlesla v duchu. Zo stola vzala dotazník a pod číslom „jeden“ zaškrtla kolónku „nie“. V rovnakej chvíli zaznelo pípnutie zhora, čo znamenalo, že desať minút prešlo. Pán vstal zo stoličky a bez
pozdravu odišiel.
„Dovidenia, urazené ego!“ zašomrala sotva počuteľne.
Len čo odišiel, vstala z kresla a otvorila okno. Dovnútra sa votrel čerstvý nával vzduchu, ktorý očistil zadúšajúcu vôňu a negatívnu energiu po „pánovi podnikateľovi.“ Ani raz sa jej neopýtal na meno. Hrozné, pokrútila hlavou. Šum stromov zvonku na sekundu zaplnil ticho a upokojil jej vnútro. Okno nechala pootvorené, ovlažila sa pohárom minerálky a čakala na číslo „dva.“
Po chvíli sa dvere odsunuli znovu. „Zdravím,“ ozval sa jemný mužský hlas.
Podtón sa jej okamžite javil byť zvláštny, príliš mäkký na muža, zato vysielal zo seba jemné vlny dobroty, uzavretosti a ostýchavosti. Pocítila sympatiu bez sexuálnej iskry. Nevravel nič, akoby hľadal vhodné slová, zdalo sa, že ho brzdila panika.
Chcela mu pomôcť prekonať ostych, a tak začala prvá ona: „Ahoj, volám sa Klára. A ty?“
V duchu si ihneď poklopala po čele. Začiatok konverzácie ako v materskej škôlke. Ale on to zrejme videl ináč, lebo s vďačnosťou sa chytil jej pokusu: „Gregor.“ Nasucho si odkašľal.
Klára cítila, že ich energie majú veľa spoločného a preto sa odpudzovali asi tak, ako keď priložíte dva magnety s rovnakými pólmi k sebe. Ihneď vedela, že to medzi nimi nemôže fungovať. Aké zvláštne je komunikovať s človekom, ktorý sedí oproti, ale ho nevidíte…
„Prepáč, nenahovorím toho veľa,“ zatiahol takým špecificky sladkým hlasom, až jej prešli zimomriavky po celom tele. Snáď nie je… Hádam nie, ináč by sa neprihlásil do zoznamky so ženami?!
„Necíť sa zle, ja som taká istá,“ mykla plecom.
„Môj bývalý to považoval za defekt charakteru,“ prehodil. Svet na okamih zamrzol.
„Bývalý?“ Jej otázka vystrelila nečakane ako blesk z jasného neba. Nastalo ticho. Iba ona sa v duchu fackovala za svoju indiskrétnosť.
„V podstate áno. Vadí?“
V mysli pocítila zmätok. „Samozrejme, že nie. Každý má právo žiť život podľa seba. Ibaže nechápem…“
„Prečo som tu?“ doplnil ju a hneď aj odpovedal, „no… sklamal som rodičov. Keď som im oznámil, že som gay, otec ma počastoval všetkými možnými nadávkami. Že som sprostý buzík, ktorý si vybral spať s chlapmi. Že sa za mňa hanbí, lebo nepriviedol na svet ženu
s vtákom. Mama iba plakala a prosila ma, aby som sa spamätal a nerobil hlúposti. Akoby som sa jedného rána zobudil a sám si vybral byť gayom… Nechápu, že moja sexuálna orientácia je vo mne zakorenená tak ako vzduch, ktorý dýchame. Že je mojou súčasťou odjakživa a cítim sa ako žena v mužskom tele…“ hlas mu preskočil do vzlyku.
„Je mi ľúto, že ťa rodina nechápe. Som rada, že si sa mi otvoril a vypustil zo seba bolesť.  Život neplynie vždy podľa našich predstáv. Dôležité je nevzdávať sa a aj napriek predsudkom okolia treba žiť podľa seba, podľa toho, čo uspokojuje nás, nie druhých, lebo ináč život stráca zmysel… Preto si sa sem prihlásil? Aby si uspokojil rodičov? Myslíš si, že keď si nájdeš ženu, začnú ťa mať radi?“
„V podstate áno…“
„A dokázal by si si predstaviť vzťah so ženou?“
„Úprimne? Ani nie, prihlásil som sa len kvôli rodičom, no vo vnútri sa mi protiví myšlienka, že by sa ma mala dotýkať nejaká žena,“ hlas sa mu vyčerpane dusil, akoby si ukrýval tvár do dlaní. Spoza závesu sa na Kláru zvalila vlna zmätku a samoty.
„Tak nerob niečo, čo ti ide proti srsti. Možno by si nemal tak tlačiť na pílu, si po čerstvom rozchode. Určite potrebuješ iba čas.“
„Máš pravdu. Neviem, čo som si od tejto agentúry vlastne sľuboval.“
„Nezamýšľaj sa nad tým. Si len zmätený zo sklamaní, ktoré si prežil. Neboj sa, keď tvoj otec oľutoval, čo ti povedal, čoskoro sa veci dajú znova do normálu, uvidíš. Teraz ti poviem najotrepanejšiu frázu, aká len existuje – čas je najlepší lekár. A presne to potrebuješ; čas.“
„Hm… Rozhovor s tebou mi neuveriteľne pomohol. Už dlho som sa s nikým tak otvorene neporozprával, ani so sestrou. Pre ten sprostý záves ťa nevidím,“ zasmial sa už rezkejšie, „ale ak si taká pekná ako tvoja povaha potom ten, čo ťa získa, bude šťastný chlap.“
„Ďakujem, si fakt zlatý!“ Kompliment jej polichotil, ale samu seba nikdy nevnímala ako niečo výnimočné.
Ozvalo sa zapípanie, desať minút skončilo. Začula odsúvanie kresla a znovu jeho sladkastý hlas: „ Rád by som ťa objal, ale nesmie sa
to. Prajem ti len to najlepšie do života.“
„Ďakujem, aj ja tebe. Možno sa raz niekedy stretneme. A nezúfaj, všetko bude dobré.“
Šiesty zmysel jej vravel, že muž sa usmieva. Rozlúčil sa s ňou a odišiel. V miestnosti ostal po ňom závan zraniteľnosti a akejsi bezbrannosti. Úprimne mu priala, nech si nájde svoje šťastie a miesto v živote. Pohodlne sa usalašila v kresle, keď vtom sa dvere znovu odsunuli. Vnemy ju upozornili, že dovnútra sa teperí veľký človek. S hrmotom odsunul stoličku a bez slova si sadol. Nahlas
dýchal a sem-tam zakrochkal. Zmes drahého parfumu a mužského potu vytvárala hnusný kokteil, ktorý jej prevrátil žalúdok. Mala chuť vyrútiť sa k oknu, vystrčiť z neho hlavu a zhlboka sa nadýchnuť čerstvého vzduchu. Z úcty to však neurobila, preto ostala trpieť na
stoličke. Pach, ktorý zo seba muž vydával bol taký nepríjemný, že jej úplne oslabil všetky zmysly. Nebola schopná sústrediť sa na jeho prítomnosť, ale ani po tom netúžila. S rukou položenou na dotazníku počúvala jeho monológ o tom, že je riaditeľom automobilovej
fabriky, že sa prednedávnom rozviedol, že je dobre zabezpečený. Vraj jej kúpi toľko drahých šperkov, koľko len bude chcieť a vezme ju na dovolenku do Thajska. Mala dojem, že tie isté litánie prednášal aj v ostatných kabínach.

Ihneď zaškrtla „nie“. Túžila po tom, aby už prešlo desať minút a on vypadol z miestnosti. Konečne! Dvere za ním sa zatvorili…
Bezradne si povzdychla. Nasledujúce zoznamovanie sa nieslo v trápnom duchu, keď si obaja nemali čo povedať a celých desať minút sedeli ticho ako v knižnici. Keď sa v miestnosti zjavil piaty uchádzač, po pár minútach jej bolo jasné, že má dočinenia s ďalším samoľúbym kancom, akým bol jej Peter – kulturista. Nechala ho bľabotať o sebe a svojej výnimočnosti, a ani sa nesnažila pochopiť jeho povahu. Takéto typy ju odpudzovali. Pri spomienke na Petrovu mužskú pýchu v jeho vlastných rukách a zaľúbený pohľad do zrkadla
jej chrbtom prebehol mráz.
„Prepáč,“ znenazdajky prerušila muža. „Máš doma zrkadlo?“
Vedela, že je to hlúpa otázka, ale netušila, prečo ju vyslovila nahlas.
„Samozrejme,“ odpovedal neisto, netušil, kam tou otázkou mierila. „A to hneď tri!“
Och! Len to nie! Ruka jej sama od seba putovala k dotazníku a zaškrtla „nie.“
Klára začala byť vyčerpaná. Prestala veriť, že si tu nájde muža svojich snov. Nikto z nich ju nenadchol. Predposledný rozhovor strávila opretá o operadlo so zatvorenými očami. Mala pocit, že zadrieme a pán oproti zrejme takisto. Odišiel aj tento kandidát a ona sa potešila, že jej ostalo už len posledných desať minút.
Posledný uchádzač a už nikdy viac nevyskúšam takúto hlúposť! zaprisahala sa vo vnútri.
Unavená vnímala zvuk odsúvania dverí. Dovnútra vošiel niekto, koho vôňa pripomínala zmes čistoty a najneodolateľnejšej vône mužského tela, akú kedy zacítila. Spojenie korenia, karamelového kapučína a mora. Niečo také osviežujúce jej ihneď vyčistilo zmysly.
Znechutenie zrazu vystriedal záujem, psychická únava opadla. Jej vnútorný radar, ktorý doteraz iba bdel, zrazu zamieril smerom k neznámemu mužovi.
„Pekný deň, prajem,“ úctivo sa pozdravil.
Bože, aký hlas! Hlboký, mužný, taký sexi… Jeho podtón jej spôsobil mravčenie tam dole.
Pohodlnejšie sa usadila v kresle a napla chrbát.