V objatí gentlemana

Ukážka z knihy

Reštaurácia, kam ma pozval, patrí v New Yorku medzi najdrahšie podniky. Pripadám si v nej úplne maličká a desivo stratená. Mám pocit, že sa na mňa všetci pozerajú, hoci sme tu iba my dvaja.

Sedíme v malom salóniku, kde uprostred stola horia sviečky. Pôsobí to veľmi romanticky. No toto nie je rande a ja nie som princezná. Skloním pohľad k príboru, ktorého je na môj vkus na stole akosi priveľa, a mám chuť sa prežehnať.

Kriste, to všetko mám použiť? Nestačí jedna lyžica, nôž a vidlička?

„Vždy začínajte s tými úplne na kraji.“

„Ako, prosím?“ Mám pocit, že som bola mimo a on tu celý čas niečo hovoril, no ja netuším, čo.

„Príbory. Ako prvé použite vždy tie, ktoré sú z vonkajšej strany.“

Pri našom stole sa objaví čašník v elegantnej rovnošate a usmeje sa na nás nacvičeným spôsobom. „Dobrý deň, pán Reyly. Madam,“ kývne aj mne. „Vybrali ste si?“ spýta sa a ja pocítim známu paniku. Som stratená, pretože jedlá, ktoré sú uvedené v jedálnom lístku, sú nekresťansky drahé, a navyše sú písané asi v inom jazyku.

Reyly pravdepodobne zbadal moje rozpaky, preto sa rozhodne zachrániť situáciu. „Ak dovolíte,“ prehovorí na mňa, „vybral by som ja.“

Vďakabohu.

„Prineste nám dnešné hlavné menu a to najlepšie víno, aké máte. Máte chuť na víno, slečna Gerardová?“ spýta sa ma a ja sa pri slove chuť zachvejem.

Och, pýta sa ma na víno, tak prečo som sa pri tom zradnom slove tak striasla? „Hm, á-áno,“ zakokcem a Reyly prikývne.

„Prineste to najlepšie, čo máte. Povedzme… ružové?“ znova sa ma spýta. Iba nesmelo prikývnem.

„S dovolením.“ Čašník opustí salónik a my znova osamieme.

„Uvoľnite sa,“ zadíva sa na mňa, no ja ešte viac stuhnem. „Ja vás neuhryznem. Možno,“ dodá pobavene a usmeje sa spôsobom, ktorý ma celkom odzbrojí, no viem, že si ma len doberá. Asi sa na mne náramne baví. Ani len netuší, čo so mnou robia jeho pohľady a slová. „Na čo myslíte?“

„Na to, že zajtra vstávam do práce a ani neviem, či ešte nejakú prácu mám. Či ma pre ten článok náhodou nevyhodia,“ zaklamem a on mi našťastie uverí.

„To závisí len od vás.“

Nechápavo zamrkám. „Ako to myslíte?“

„Mám pre vás jeden, povedzme, že návrh.“

Prijmi to, nech ti navrhne čokoľvek!

Do jedálne vstúpi čašník a prinesie nám víno. Ako prvému naleje Reylymu na dno vysokého pohára na stopke, a on ho ochutná. Pováľa ten číry ružový mok v ústach a potom prehltne. „Môže byť.“ Obsluha mu doleje, potom naleje aj mne a Reyly zdvihne pohár. „Na zdravie, slečna Gerardová.“

Urobím to isté a poháre o seba cinknú. „Na zdravie, pán Reyly.“ Usrknem si dúšok a pováľam víno na jazyku. Chutí božsky a vláčne. Je však načase dostať sa k veci. „O aký návrh ide?“

Položí pohár na stôl a lenivo sa uškrnie. „Vo všetkom ste taká dychtivá?“ doberá si ma, ale ja v jeho hlase čítam aj niečo ďalšie, lenže neviem, čo.

„Vaša právnička mi radila, aby som si najala právnika, ktorý ma bude zastupovať, ak ma zažalujete.“

„A poslúchnete?“

„Na právnika nemám.“

„Aj tak by ste nemali šancu vyhrať, slečna Gerardová. Som bohatý a vplyvný muž.“

„Som si toho vedomá.“ Cítim sa ako odsúdenec bez možnosti omilostenia. V tejto chvíli si uvedomujem, že som celkom v jeho moci. Aj by sa mi tá predstava páčila, ak by to bolo pri inej príležitosti. „Takže, čo so mnou plánujete?“

Pozrie sa k dverám, ako keby ma chcel ignorovať, a ja stuhnem. Jeho mlčanie pochopím, až keď sa pri našom stole objaví obsluha. Položí pred nás taniere s polievkou, zaželá nám dobrú chuť a znova odíde.

Sviečka uprostred stola navodzuje romantickú atmosféru a ja si v kútiku mysle predstavujem, že toto je rande a Sebastian Reyly je mojím priateľom.

Šteklivá, no nereálna predstava. Nemôžem si však pomôcť. Jeho blízkosť ma privádza do vytrženia.

„Čo poviete na to, keby sme sa najprv naobedovali, a potom sa o všetkom pokojne pozhovárame?“

Skloním pohľad k tanieru a lákavá vôňa polievky mi pošteklí nos. Jedlo vyzerá božsky. Vezmem do ruky lyžicu, tú hneď skraja, a pustím sa do jedla.

Vložím si do úst prvé sústo, keď zbadám, ako ma pozoruje. Po tom včerajšku mám žalúdok ako v lise, no to jedlo je také lahodné, že nedokážem odolať.

Po polievke nám obsluha prinesie druhé jedlo a ja sa s chuťou, ktorá sa mi vrátila akoby mávnutím čarovného prútika, pustím do pečeného prepeličieho mäska. Je mäkké a grilované zemiačiky sa mi rozplývajú na jazyku rovnako ako mäso.

Jeme pokojne a mlčky, je to príjemné. Počuť iba cinkať príbory a v pozadí príjemnú hudbu. Jedna pieseň strieda druhú, a keď dojem, začne jemnými tónmi klavíra ďalšia skladba. Je to nádherné a veľmi romantické. Na tele mi naskočia zimomriavky, pretože tá melódia mi berie dych.

Zatvorím oči, nechávam sa unášať tou melodickou piesňou a predstavujem si, ako stojím niekde na lúke a slnko mi hladí pokožku. Je to nádherné, upokojujúce…

Hudba skončí a ja precitnem. Otvorím oči. On sa na mňa pozerá. „Lepšie je snívať s otvorenými očami. Verte mi,“ povie pokojne a ja sa začervenám.

„Lenže so zavretými očami ich precítite lepšie.“

Zaskočený mojou odpoveďou nakoniec prikývne. „Máte pravdu.“

„Bola to nádherná melódia. Kto ju zložil?“

„Yiruma, pieseň sa volá Moonlight,“ vysvetlí a ja zostávam ohúrená.

„Prekvapujete ma, pán Reyly.“

Uškrnie sa. „Ako to, že žena ako vy, je bez priateľa?“

„Ako viete, že som slobodná?“

„Oťukol som si vás.“

Ach, iste, prečo ma to neprekvapuje?

„Povedali ste, že keď sa najeme, poviete mi, aký návrh pre mňa máte. Dojedli sme, takže by som sa to rada dozvedela.“

Čašník, ktorý sa pri nás opäť zjaví ako na želanie, pozbiera mlčky zo stola taniere a opustí salónik. Reyly podolieva víno a položí fľašu naspäť. Zodvihne pohár a ja urobím to isté. Odpijeme si.

„Všetko má svoj čas, slečna Gerardová, ale chápem,“ povie, keď vráti pohár na stôl, „ste novinárka. Zvedavosť máte jednoducho v krvi.“

„V skutočnosti som študovala veterinu,“ poviem a okamžite to oľutujem. Prečo som mu to povedala? Nič mu do toho nie je. Okrem toho, zaiste to vie. Veď si ma údajne preveril.

„To k vám sedí.“

Nie som si istá, ako to myslí, preto zostávam vážna.

„Prečo sa tomu nevenujete? Prečo lovíte senzácie?“

Neodpoviem. Nechcem.

„Zostáva dezert,“ oznámi mi a čašník nám naservíruje čokoládové koláčiky s ovocím.

Prečo to odďaľuje? O čo mu, doparoma, ide?

Bojím sa, veľmi. Evidentne to bude niečo, čo sa mi nebude páčiť. Strach vo mne sa naďalej stupňuje.

Som najedená, no napriek tomu sa premôžem a ochutnám koláčik. Zjem len polovicu, pretože viac sa do mňa skutočne nezmestí, a zložím malú dezertnú vidličku na tanierik. On zje všetko do poslednej omrvinky. Z jeho pokojnej tváre nedokážem absolútne nič vyčítať.

„Dobre,“ prehovorí napokon, „je načase, aby som vás zasvätil do svojich plánov.“

Napijem sa vína, pretože cítim, že to práve potrebujem.

Len pokojne. Nech povie čokoľvek, netvár sa, že ťa to zaskočilo.

Položím pohár a obliznem si pery. „Počúvam vás, pán Reyly.“

„Začnem priamo. Viete si predstaviť, ako zareagovala moja matka, keď si ten článok prečítala?“

„Nie, to skutočne neviem.“

„Myslí si, že som homosexuál.“

„A nie ste?“ Zrazu som odvážnejšia, to bude asi tým vínom.

„Zásah do čierneho, slečna Gerardová. Nie, to nie som. Páčia sa mi ženy, no nie som ten typ, ktorý sa rád viaže. Inými slovami, netúžim sa zamilovať do každej ženy, ktorú som mal.“

„Takže ste prelietavý,“ skonštatujem sucho.

„To som nepovedal.“

Aha, tak teraz nerozumiem už vôbec.

„To, čo ste o mne napísali, ma pobúrilo natoľko, že som sa rozhodol pohnať vás na súd a postarať sa o to, aby ste si už ako novinárka ani len neškrtli. Nikde a už nikdy. Za to, čo ste o mne napísali, musíte byť potrestaná, a je len na vás, aký veľký trest si zvolíte,“ povie rozhodne a ja prehltnem vlastný dych.

Potrestaná? Čo sme v stredoveku? Vari je naozaj nejaký utlačovateľ?

Tlkot srdca vnímam už aj v spánkoch a v krku mám bochník, pre ktorý sa mi ťažko dýcha. Ruky aj nohy mám okamžite ako z ľadu. Je nahnevaný, a za to môžem len ja. Ja a ten môj prekliaty článok.

„Najprv som uvažoval o podaní žaloby, no keď som vás v piatok večer stretol aj naživo…“

Takže vedel, že som to ja! Naivne som si myslela, že ma nepoznal.

„Som ochotný o tom diskutovať. Vyzeráte ako rozumná žena, a preto mi napadlo, že si nezaslúžite, aby som bol na vás až taký krutý. Ak sa mi verejne ospravedlníte, zabudnem na tento nepríjemný incident. Viem, som veľkorysý, a vy si to vôbec nezaslúžite, no chcem vám dokázať, že aj ja mám veľké srdce.“

„Verejné ospravedlnenie ma pošpiní!“

Uhne hlavou do strany. „V tom je tá pointa, slečna Gerardová. Pošpiním vás tak, ako ste vy pošpinili mňa.“

„Lenže ja som vám už povedala svoje stanovisko. Neospravedlním sa!“

„Tak potom sa stretneme v dohľadnej dobe na súde, a ja ho vyhrám. Pre vás to bude znamenať, že vás už nikdy nijaké noviny nezamestnajú.“

„Vyhrážate sa mi?“

Usmeje sa samoľúbym spôsobom a oprie sa rukami o stôl, takže je pri mne bližšie. Z očí mu čítam, že by to naozaj urobil. Nemihol by ani brvou.

Avšak, nemienim sa mu verejne ospravedlniť. To by ma potupilo. Pošpinilo a totálne zničilo. A čo potom moja rodina? Čo moji rodičia a ľudia, ktorí ma poznajú? Ako by som sa im ukázala na oči, ak by som to urobila? Musí byť predsa nejaká iná možnosť.

„Buďte rozumná. Váš vzdor nikomu nepomôže, skôr naopak. Chcem od vás jedno ospravedlnenie pred kamerami. Nič viac a nič menej.“

„A nechcete niečo iné?“

Nadvihne tmavé obočie. Moja otázka ho prekvapila. „Niečo iné? Čo mi už len vy môžete ponúknuť?“

Jeho poznámka ma poníži viac, než by som bola ochotná priznať. Zrazu si pripadám úplne bezvýznamná. Malá, stratená, nepotrebná, ľahko dosiahnuteľná. Nula. Lenže nie som nula! Mám svoju hrdosť, a hoci nemám toľko peňazí ako on, som pre tento svet rovnako dôležitá.

Hrdo sa vystriem a nadvihnem bradu. Prsknem prvú hlúposť, ktorá mi v spurnosti príde na um: „Čo keby som vám ponúkla seba?“

Šok v jeho tvári by sa dal krájať.

A ja si až teraz, keď je veľmi neskoro, uvedomím, že som chcela povedať niečo úplne iné.