Gentlemanovo tajomstvo

Ukážka z knihy:

Slečna Margaret Lily Southornová sa zhlboka nadýchla a odhodlane natiahla ruku v dierovanej rukavičke k dverám. Troma jemnými údermi, ktoré v jej ušiach zneli hlasnejšie než v skutočnosti boli, zaklopala na čierne drevo a mierne odstúpila. Pohľadom v rýchlosti skontrolovala názov ulice a číslo domu. Curzon Street, stodva. Vystrela sa, aby pôsobila vyššie, no pri svojej výške stošesťdesiat centimetrov bolo ťažké navodiť tento dojem. Podstatné však bolo, že už bola TU. Na adrese, ktorú jej odovzdal pán Perkins. Odhadca, ktorý mal na starosti domy v lukratívnych častiach mesta. Muž, ktorého si po príchode z Bostonu najala, aby pre ňu našiel vhodnú nehnuteľnosť. V hoteli Imperiál, kde bývala posledné dni, sa jej síce páčilo, ale bolo načase nájsť si vlastný domov.
Rozhliadla sa a obdivujúc krásnu jednoduchosť usporiadanej zástavby domov premýšľala, prečo niekto chce predať túto nádhernú dvojpodlažnú stavbu z bieleho kameňa v tak vyhľadávanej lokalite. No na čom však iný bude tratiť, ona získa.
Nasadila si nacvičený úsmev, práve keď sa dvere nečakane pootvorili. Na jazyk sa jej ihneď tisli pripravené slová, ale zvuk slabo vŕzgajúcich pántov nestačil poriadne doznieť a spomedzi pier jej uniklo tiché, ale i tak jasne zreteľné zhíknutie. Rýchlo si priložila dlaň na ústa, no už bolo neskoro. Muž, ktorý sa objavil priamo pred ňou, ju určite začul. A z výrazu tváre, ktorý prezrádzal úplné zdesenie, usúdila, že ju i spoznal. Okamžite ju prepadla panika a žalúdok jej bolestne skrútilo. V smrteľnej hrôze a s očami väčšími ako taniere zostala stáť tvárou v tvár niekomu, kto sa až príliš ponášal na stelesnenie jej najhorších nočných môr. Preto Margaret trvalo veľmi dlho, kým do pľúc dostala vzduch a spomedzi pier bola schopná vypustiť jediné slovo. To, ktoré si myslela, že už do konca života nevysloví.
„John?“
Keď na opálené čelo mladého muža pred ňou dopadol svetlý prameň vlasov, mykla sa. Nemusel ani odpovedať a vedela, že je to on. Pevné držanie tela, vysoký, navonok uhladený, blonďavý, so zvyčajne drzým úsmevom, a pohľadom najazúrovejších očí, aké kedy videla. Za tie roky sa trochu zmenil. Zmužnel, dospel, ale určite to bol on.
John Armitage.
Ten akoby sa prebral z tranzu a viditeľne preglgol.
„Maggie?“ oslovil ju, a len čo vyslovil zdrobneninu jej mena, ktorou ju neoslovoval nikto iba on, svaly okolo srdca jej stiahlo tak silno až ju fyzicky zabolelo v hrudi. Opatrne spustila ruku a v panike o nebadaný krok cúvla. Bol to chabý pokus vzdialiť sa, keďže sa nachádzala navrchu schodiska rovno pred hlavným vchodom, no Johnovi jej snaha neunikla. A šok v jeho tvári vystriedala neistota a zmätok. No to sa jej určite muselo zdať. Takých citov nebol mladík ako on schopný… teda muž, pretože urastené telo v drahom sivom obleku, ktoré pred ňou stálo, už rozhodne nepatrilo mladíkovi.
Rozochvene sa vystrela a dala si záležať, aby nahodila ten najchladnejší výraz, akého bola schopná. Veď si ho nacvičovala viac ako deväť rokov. Našťastie, mala i svoj slamený klobúčik so strieškou, takže jej stačilo nakloniť hlavu a vedela, že jej z väčšej časti skryje tvár. A presne to chcela. Byť pre neho neviditeľná. A nikdy viac sa mu nepripliesť do cesty.
Bohužiaľ, život býval zväčša krutý, a keď sa jednalo o Johna Armitagea, zahrával sa s ňou viac, ako dokázala uniesť.
„S niekým ste si ma pomýlili,“ vyriekla trasľavým hlasom a bez ďalších slov sa zvrtla k odchodu. So srdcom až v krku zbehla po schodoch a ani raz sa neohliadla. Už bola takmer na konci schodiska, keď ju dostihol.
„Maggie,“ oslovil ju znova. „Viem, že si to ty.“
„Nie, nie som,“ vybafla a vystrašene vykročila po ulici v snahe čo najrýchlejšie sa ho zbaviť.
„Ale áno, si.“
Nereagovala a pridala do tempa. Cítila však, ako ju prenasleduje. Počula za sebou jeho náhlivé kroky. Čím rýchlejšie kráčala, tým hlasnejšie k nej doliehali zvuky chôdze. Už takmer bežala, keď pocítila ruku, ktorá jej sčista-jasna dopadla na rameno.
„Zastav, prosím,“ žiadal ju, ale neurobila tak. Rýchlym krokom sa náhlila ďalej s jeho rukou na svojom tele. Hruďou jej prešiel najsilnejší kŕč, aký kedy zažila. A hoci sa túžila ihneď zbaviť toho dotyku a uniknúť z jeho dosahu, mala dojem, akoby sa vrátila do čias, keď mala sedemnásť. Roztrasene potriasla hlavou. Musela sa Johnovi vymaniť, ale uvedomovala si, že na ulici postávajú, alebo sa promenádujú ďalší ľudia. A so záujmom sa po nich otáčali. Nemohla si dovoliť vyrobiť škandál, a hneď si zatvoriť všetky dvere do spoločnosti, ako i vyhliadky na svetlejšiu budúcnosť. Preto prudko zastala. John do nej takmer narazil, no včas zabrzdil. Ostal stáť ani nie pár centimetrov za ňou až na šiji zacítila jeho namáhavý dych. V zmätku privrela oči a silou vôle sa mu nebadane vyšmykla. Nadýchla sa a s hlasno bijúcim srdcom sa k nemu otočila.
Túžila mu vynadať, ublížiť, alebo aspoň vykričať všetky krutosti, ktoré jej urobil, no nedokázala to.
Jeho prítomnosť ju načisto paralyzovala a z hlavy jej vyfučalo všetko, čo sa v nej za deväť rokov nahromadilo.
Nenávidela sa za to.
A nenávidela i jeho, pretože i po toľkých rokoch na ňu mal paralyzujúci vplyv.
John otvoril ústa a znova ich zavrel. Údiv v jeho tvári sa pomaly vytratil až pôsobil, akoby bol rád, že ju vidí.
„Maggie… Panebože, ani neviem, čo mám povedať,“ zašepkal uveličene a keby ho nepoznala, tak by mu ten precítený tón i uverila.
„Najlepšie urobíš, ak nepovieš nič,“ požiadala ho, spokojná, že znova našla svoj hlas a navyše sa jej ani raz nezatriasol.
Zbledol a do výrazu sa mu vkradla vina. „Chápem, že… musíš ma nenávidieť,“ začal habkavo, ale zmĺkol, keď jej prudko vyletelo obočie dohora. Nerozumela jeho ustráchanému tónu, ktorý bol v absolútnom protiklade s tým, akého si ho pamätala.
Nato ostýchavo preglgol a pokúsil sa znova prehovoriť: „Teda, určite ma nenávidíš a máš na to plné právo.“
„Mám právo?!“ skočila mu do reči. „Ty si ten posledný, ktorý si môže dovoliť hovoriť mi, na čo mám právo!“
„Viem,“ priznal a zahanbene sklopil pohľad k zemi.
Margaret sa zarazila. Nerozumela, o čo mu išlo, keď sa tváril ako odsúdenec. Akoby skutočne cítil vinu. Ale on taký nikdy nebol, tak čo to na ňu skúšal?
„Nemusíš hrať divadielko,“ požiadala ho prísne, no stíšila hlas, aby svojim prejavom nedala najavo, že sa hádali. Nenápadne sa ohliadla za seba, ale nevyzeralo, že by ich okoloidúci začuli. Hoci to tak sprvu vyzeralo, doposiaľ sa neprevinili voči morálke inak ako faktom, že bežali po ulici a zhovárali sa bez prítomnosti gardedámy.
„Nehrám divadlo,“ zašepkal John ticho, a keď zdvihol bradu, v jasných modrých očiach, ktoré ju prenasledovali dlhé noci, uvidela čosi, čo jej bolo tak dôverne známe. Srdce jej na okamih zamrelo. Odstúpila od neho a zaťala ruky do pästí. Už sa nedá oklamať jeho výrazom či rečami. Už nie.
„Vždy si bol výborný herec.“
John zvesil plecia. „Maggie, dovoľ mi…“
„Nie.“ Zastavila ho zdvihnutím ruky. „Už ti nikdy nič nedovolím.“
„Prosím. Uvedomujem si, že som urobil čosi strašné, ale prosím ťa, dovoľ mi ti všetko vysvetliť.“
Pri jeho prosebnom tóne akoby jej strelil facku. Zbledla a chvíľková bolesť ju úplne ochromila. Ruku si priložila na hruď, no našťastie prežila priveľa zlého na to, aby ju zničila veta, o ktorej si nikdy nemyslela, že ju bude niekedy počuť.
I keď bola vyrieknutá ním.
„Už nikdy na mňa neprehovoríš,“ varovala ho a cúvla o ďalší krok dozadu. A potom o ďalší a ešte jeden, pričom ho po celý čas podozrievavo sledovala. „Vyhýbaj sa mi,“ dodala ticho. Následne sa zvrtla, a i keď by sa najradšej pustila do behu, odolala, a odkráčala ako pravá dáma.
Nie ako zlomená dievčina, ktorú z nej spravil. Nie ako chudera bez rodiny a so zničeným životom, ktorý ju vďaka nemu čakal. Ale ako žena, ktorá sa už nedá nikým oklamať.
Žena, ktorá zabudla, že akýsi mladík menom John Armitage kedysi vôbec existoval.