Hanna, nacistova milenka

Ukážka z knihy:

Už niekoľko dní sme boli bez vody a bez jedla. Stále viac som prepadala pocitom zúfalstva. Miestami som mala pocit, že blúznim. Videla som veci, ktoré neboli skutočné. Nemala som už takmer žiadnu silu.

So Schwarzom sme do seba dostali aspoň zopár kvapiek dažďovej vody, ktorá pretekala cez úzke otvory v streche.
Jeho stav sa našťastie zlepšil. Už sa dokázal aj postaviť.
Vasilij ani Alexej sa už dva dni neukázali a my sme nevedeli, čo sa deje.

V kútiku duše som dúfala, že odišli alebo sú mŕtvi, ale mýlila som sa. Prišli ešte v ten deň, keď sa stmievalo. Tentoraz nás však vyhnali von oboch a vtedy som si pomyslela, že to už naozaj bude náš koniec. V ten deň som Schwarza videla po niekoľkých  dňoch. Tvár mal zarastenú a celú od zaschnutej krvi. Na jeho chrbte sa nachádzalo niekoľko krvavých rán od biča. Pri pomyslení na bolesť, ktorú zažil, mi po chrbte prešiel mráz. Aj jeho pohľad namierený na mňa hovoril za všetko: výčitky, zhrozenie, ľútosť.

Alexej ma chytil pod krk a k hlave mi priložil zbraň.

„Hovor, a všetko!“ zreval mi do ucha.

Hneď na to sa Schwarz vytrhol Vasilijovi a rozbehol sa smerom ku mne a k Alexejovi. Ďaleko sa nedostal, pretože ho Vasilij okamžite schytil a sotil na zem.

„Hanna, povedz im pravdu!“ kričal Schwarz s tvárou sklonenou k zemi.

Keď Vasilij videl, že nechcem povedať ani slovo, postavil Schwarza na nohy a priložil zbraň k jeho hlave.

„Uvidíme, kto skôr prehovorí,“ zasmial sa Vasilij a vtom začal Alexej odpočítavať.

„Russische schweine! Všetko robila na môj rozkaz, nie je to žiadna nacistka! Je to Slovenka a bola prinútená k tomu, aby od vás získala čo najviac informácií,“ kričal na nich Schwarz nahnevaným hlasom.

„Prečo by to robila?!“ zaujímalo Vasilija.

Po lícach sa mi začali kotúľať slzy a snažila som sa Schwarzovi naznačiť, aby bol ticho.

„Zabil som jej rodičov, zostala jej už len sestra, ktorá je väznená na Slovensku v budove nemeckého veliteľstva. Vydierali sme ju. Buď poslúchne rozkaz, alebo jej zabijeme aj sestru. Vedeli sme, že kvôli nej to spraví. Preto je teraz tu a v takejto situácii.“

Nikdy som takéto priznanie od Schwarza nečakala.

„Chcem ďalšie mená! Neverím tomu, že to bol tvoj nápad, si obyčajný pešiak. Chcem meno tvojho veliteľa!“ kričal Vasilij.

„Radšej skapem, akoby som ti ho mal povedať,“ odpovedal Schwarz.

„Alebo skape ona!“ zasmial sa Alexej a priložil prst k spúšti.

„Ak poviem meno, pustíte ju?“

„Žiadne podmienky!“ zreval Alexej.

„Tým pádom žiadne meno!“

„Schwarz!“ prehovorila som.

„Ty drž hubu!“ odsotil ma Alexej a ja som spadla na zem.

„Dám vám to meno. Keď už nie jej život, tak ju chcem mať až do svojej smrti pri sebe. V jednej miestnosti. A okrem toho krajec chleba pre ňu. Ako som už povedal, je nevinná!“ stál si za svojím Schwarz.

Zodvihla som hlavu a pozrela  na Vasilija. Videla som, ako prikývol na znak súhlasu.

„Franz Fischer,“ vyšlo zo Schwarzových úst.

  +++

Sedela som na zemi opretá o stenu a pozerala som na Schwarza, ktorý ležal oproti mne a spal. Vasilij nakoniec dodržal svoj sľub a pristúpil na Schwarzovu podmienku. Teraz, keď sme obaja zostali spolu v jednej miestnosti, nastal čas na útek.
Schwarz mal aj  počas spánku  strhaný výraz v tvári a každú chvíľu rozprával zo sna niečo nezrozumiteľné. Tvár i telo mal celé doráňané. Na jeho ľavom ramene som si po prvýkrát všimla tetovanie. Veľké dvojité W 113.
„Budeš na mňa ešte dlho zízať ?“ Otvoril oči a pozrel mojím smerom.

„ Len sa pozerám…“

„A čo ťa tak zaujalo?“

„Tvoje tetovanie. Aký má význam?“

„W ako Wehrmacht, 113 je číslo jednotky, v ktorej som slúžil ešte pred týmto všetkým. Majú ho vytetované všetci muži, ktorí bojovali po mojom boku. Má pre nás hlboký význam.“

„Netušila som, že aj pre takých bezcitných ľudí ako ste vy, môže mať niečo hlbší význam.“
„Súdiš ma, ale vôbec nič o mne nevieš.“
„Si vrah, nemám pravdu? Nepatríš práve k tým, ktorí vraždia nevinných ľudí? Či ty len poslúchaš rozkazy svojho vodcu, ale inak si v hĺbke svojej duše dobrý človek?“ začala som zvyšovať hlas a do očí sa mi hrnuli slzy.

„Vidíš vo mne len  nacistu! Ale netušíš, aký život som viedol pred vojnou!“

„A čo mám vidieť v človeku, ktorý mi zavraždil rodičov?!“  V tej chvíli som to už nevydržala a rozplakala som sa.

Videla som, že ho moje slová zarazili. Viac neodpovedal. Opäť si ľahol, ale tentoraz sa otočil k stene.