Manipulátor

Ukážka z knihy:

Dočkala sa. Zazvonil telefón a Jozef jej oznámil, že za desať minút bude na parkovisku pred internátom. Eve sa pri tých slovách na hrudi vyhádzali červené fľaky, ktoré sa objavili vždy, keď bola nervózna. Ten pohľad ju znepokojil. Rýchlo si zobrala zo skrine hrubší sveter a vybehla von.

Jozef zaparkoval svojho malého Forda na poloprázdnom parkovisku. Mal pevný postoj, stál vystretý ako svieca. V ruke niečo držal. Pristúpila bližšie, Jozef mal na sebe svetlé rifle, bielu bundu, rozopnutú, hoci von bolo chladno. Pod ňou mal svetlo modré tričko s fajkou na hrudi. Stretli sa im pohľady.

Jozef bol milo prekvapený. Eva na prvý pohľad zodpovedala jeho predstavám, drobná dievčina, s dlhými, ryšavými vlasmi. Pôsobila milo.

„Ahoj Evuľka, tak si prišla? Ja som Jožko, teší ma. Toto je pre teba,“ priskočil ku nej,  dal jej jemnú pusu na líce a do rúk strčil malý balíček. Stále sa usmieval, Evin úsmev pôsobil skôr placho. Necítila sa sama sebou. S trasúcimi rukami rozbalila darček a uvidela gýčovitú sošku, ktorá dokonca vyhrala nad ružovým porcelánovým slonom, ktorého dostala na jedenáste narodeniny od svojej najlepšej kamošky. Zo zdvorilosti poďakovala.

„Poďme sa prejsť niekam do prírody. Nemám chuť na ľudí, mám ich dosť v práci a lepšie sa spoznáme pri vibráciách matičky Zeme,“ navrhol Jozef, ktorý nevedel z Evy spustiť oči. Prepaľoval ju ako röntgenové lúče, jeho pohľad bol silný, až nepríjemný, takže Eva bola nútená odvrátiť tvár.

Jozef nemal chuť na prechádzku, ktorá viedla na druhý koniec mesta. Zabrala by zhruba pol hodinu rezkou chôdzou, čo je zbytočné a preto, ako prírodný typ, ktorý odmieta všetky výdobytky modernej doby sa rozhodol, že najrýchlejšie sa tam dostanú autom. Eva si povzdychla a pristúpila k strane spolujazdca. Čakala, že jej Jozef otvorí dvere. Keď uvidel, že tam stojí, hneď pochopil, čo od neho očakáva, a vzbúrila sa v ňom krv.

„Nech si nemyslí, že budem okolo nej obskakovať.“

Otvoril dvere vodiča a bez slov naštartoval motor. Mal rád svoje auto, jeho zvuk, dokonalú čistotu. Palubná doska sa leskla, ani zrniečko prachu by sa neodvážilo na ňu spadnúť. Eva prevrátila oči, otvorila si dvere a zavrela za sebou. Jozefove telo sa naplo ako tetiva. Zaškrípal zubami.

„Zlatko, šak nebúchaj tými dverami,“ jedovato vyrazil zo seba.

Evine líca po týchto ostrých slovách chytili červeň dozretých jabĺk. Cítila sa zahanbená a ponížená, ako malé dieťa a takéto správanie naozaj nečakala. Nebola si vedomá toho, že by prisilno zavrela dvere. V mysli už vystupovala z auta a smerovala naspäť na internát. Bola však príliš šokovaná na to, aby konala.