Mŕtvi nemôžu milovať

Ukážka z knihy:

V predsieni s rozhádzanými topánkami, vstavanou skriňou a veľkým zrkadlom bolo šero. Ihneď som si predstavila, ako Lepo pred tým zrkadlom niekedy pózoval, vypínal hruď a sťahoval brucho. Ale nie preto, aby sa kochal pohľadom na svoju postavu ako celok. Rád sa vystatoval svojím vtákom. Jeho veľkosť aj v pokojnom stave ho tešila a bola priamo úmerná veľkosti jeho ega. Občas mi navrhol, aby som sa postavila vedľa neho, ale moje sebavedomie si nikdy príliš netykalo s takýmto druhom samoľúbosti a aj môj zmysel pre humor sa v takej chvíli odo mňa odvracal.

„Máš pravdu, iba by si pokazila dokonalý obraz,“ odfrkol Lepo a zaškeril sa tým nechutne povýšeneckým úsmevom.

Teraz sa na mňa zo zrkadla dívala stále dosť príťažlivá žena, aj keď zrkadlo si pamätalo jej o niečo mladšiu podobu. Mala trochu vyľakaný výraz      v hnedých očiach, akoby sa práve zobudila a divila sa, kde sa to ocitla. Po pravej strane sa nachádzali dvere do izby, ktorá pred rozvodom patrila Lepovmu synovi. Naľavo boli dvere do kúpeľne a do kuchyne, priamo oproti mne dokorán roztvorené dvere so sklenenou výplňou vedúce do obývačky. Napla som uši a naklonila hlavu, či nezačujem odniekiaľ prichádzať ženský hlas, smiech alebo iné zvuky, napovedajúce, že by bolo slušné opustiť cudzí byt. Ale okrem spevu Ozzyho Osbourna nebolo počuť nič iné.

S trémou som vošla do obývačky. Na jej vzhľade sa veľa nezmenilo. Stále v nej nebolo jedinej živej rastliny. Lepo zastával názor, že život jeho bytu vdychuje on a nijaký posratý kvet to neurobí. Bolo zjavné, že názor v tomto smere nezmenil. Mohutná šedá pohovka bola otočená šikmo  k stene a zbytočne zaberala priestor. Za ňou v blízkosti okna stál stôl  s počítačom, lampou a fasciklami. Spolu s koženým kreslom a policou  s cédečkami a knihami tvoril pracovný kút. Na stene po ľavej strane odo mňa stále viseli reprodukcie Muchových obrazov – podobizne žien zo začiatku dvadsiateho storočia, predstavujúce štyri ročné obdobia. Lepo k nim mal zvláštne nostalgický vzťah; vraj zdobili jedáleň jeho babičky a nemal srdce ich vyhodiť, aj keď sa do tohto interiéru nehodili. Oproti pohovke s konferenčným stolíkom stála skrinka a na nej zapnutý televízor. Ozzy na MTV práve dospieval Mama, I’m coming home. Ale aj keby spieval Mama, go home, nebolo by to v nasledujúcich chvíľach už nič platné.

Obývačka s kuchyňou tvorili spojený priestor, oddelený priečkou s posuvnými dverami. Tie boli odsunuté. Svetlo z kuchynskej linky osvetľovalo kúsok pracovného stola v obývačke. Podišla som bližšie. Na drevenej podlahe som si všimla akési šmuhy, Lepovi sa asi podarilo niečo rozliať a bol lenivý to upratať. Tak som ich z opatrnosti obišla, aby sa mi niečo nenalepilo na podrážky. Ako slušne vychovaný človek, som si odkašľala, aby sa Lepo, či iná osoba v kuchyni nevyľakala, keď sa z ničoho nič zjavím ako duch. Kuchyňa však bola prázdna. Na stole pod oknom s napoly otvoreným krídlom stál tanier s nedojedeným jedlom, otvorená fľaša vína a prevrhnutý pohár. Na žltom, trochu zhúžvanom obruse sa okolo neho vytvorila červená machuľa. Vidlička    s nožom ležali na dlážke kúsok od stola, aj ten stál akosi nakrivo. Akoby ho ktosi zámerne odsunul od okna, ale iba jedným rohom. So zdvihnutým obočím som sa obrátila  –  a vtedy som uvidela Lepa.

Sedel pod oknom v obývačke, oblečený v džínsoch a tričku s krátkym rukávom. Vyzeral ako niekto, komu prišlo nevoľno a chvíľková slabosť ho sklátila na podlahu. Opieral sa chrbtom o radiátor, jednu bosú nohu mal vystretú pred sebou, druhú pokrčenú pod ňou, ruky spustené vedľa tela. Hlavu mal odvrátenú a zaklonenú k stene medzi radiátorom a parapetnou doskou okna, viečka privreté.

„Lepo?“ hlesla som opatrne. „Lepo!“ vyriekla som hlasnejšie, ale v tom okamihu som už začínala tušiť, že niečo nie je v poriadku. Sklonila som sa k nemu a lepšie sa mu prizrela. Vtedy mi došlo, prečo tam sedí. Po ľavej strane hlavy s nakrátko ostrihanými vlasmi mu stekala krv. Aj po čele, po sluchách a po krku. Našla si cestičku popri obočí a vpíjala sa do trička  s roztrhnutým okrajom pri krku nie dosť modrého na to, aby aj pri zlom osvetlení nebolo možné rozoznať, že krvi je akosi priveľa.

Ježišikriste! Pohľad sa mi zabodol do tmavej machule na tričku. Hľadela som na ňu ako zhypnotizovaná. Krv ma odjakživa desila, zvyčajne som pri pohľade na ňu omdlievala, ale tentoraz sa nevoľnosť vydesila asi rovnako ako ja. Moja krv sa stiahla zo všetkých žíl, cievok a vlásočníc až niekam do útrob tela, akoby ma bol v tej chvíli ktosi vysal.

„Ježišikriste!“ vydýchla som. Pomaly mi rozum, obalený chvíľkovým zdesením, ožíval, a bol schopný akého-takého uvažovania. Zatočila sa mu hlava a spadol? Skadiaľ? Nebol tu rebrík ani stolička, na ktorej by predtým stál. Vyteperil sa vari na stôl? Ale načo by to robil? Alebo zakopol a tresol si hlavu    o roh stola? Či azda zamdlel iba tak? Lenže odkväcol by presne do takejto polohy, chrbtom k radiátoru? To bolo dosť nepravdepodobné. Nie, niekto ho ovalil a uložil sem ako bábku, napadlo mi. Áno, naisto ho niekto tresol po hlave. Sama som to neraz zatúžila urobiť. Umlčať ten hnusný sarkazmus, tú výraznú črtu jeho povahy, ktorá ma neraz privádzala k zúrivosti, ale nikdy som  k tomu nenabrala odvahu.

A teraz to niekto urobil. Namiesto mňa a mnohých ďalších, ktorých vytáčal Lepov ksicht s arogantným úsmevom, s ktorým sa azda už narodil. Ktovie odkedy tu takto sedel? Bolo treba niečo urobiť, zavolať záchranku či políciu, hneď! Ibaže moja kabelka zostala v aute, v nej všetky veci, aj mobil.     V dlani som zvierala akurát kľúče od Yarisky. Musím sa vrátiť k autu, konečne som sa odhodlala urobiť niečo rozumné.

Než som stačila domyslieť záchranu bývalého milenca – ak vôbec bolo možné ešte ho zachrániť –, na vchodových dverách zašramotila zámka. Srdce mi okamžite vyletelo do krku a pritislo sa o mandle. Nech prichádzal ktokoľvek, ako mu, preboha, vysvetlím, čo robím v tomto byte stojac nad nehybným telom majiteľa? Dá sa to vôbec vysvetliť? A čo ak sa vracal vrah? Prekristapána, ovalí aj mňa a budem tu tiež ležať! Ale pardon, mňa si nevšímajte, ja sem nepatrím, celé je to omyl, šla som iba kúpiť otcovi lieky!