Nebezpečná nákaza

Martin sedel za stolom vo svojom laboratóriu a neveriacky civel na Petriho misky uložené v rade pred ním. Boli to plytké, okrúhle misky s viečkom, pomenované po svojom vynálezcovi, ktoré len pred malou chvíľou vybral z termostatu, aby v nich spočítal narastené baktérie.

To, čo v nich uvidel, mu vyrazilo dych. Trvalo pár sekúnd, kým sa spamätal.

„To nie je možné. Aďa, pozri, čo sa nám objavilo vo vzorkách z vodojemu,“ zvolal vzrušene.

Nad jeho plecom sa objavila hlava zvedavej laborantky.

„Vyzerá to na Escherichiu coli,“ poznamenala s údivom.

„Hm. Ale kde by sa tam vzala? A v takom množstve?“ mrmlal si popod nos Martin a nespúšťal zrak z modrých až fialových drobných kruhovitých útvarov, ktoré za dvadsaťštyri hodín narástli na živnej pôde v Petriho miske.

Mlčky na ne hľadel ešte niekoľko minút. Niežeby pochyboval o Adrianiných vedomostiach. Jej odpoveď bola správna.

Ustarostený výraz na jeho tvári vyvolávalo niečo iné. Výskyt baktérie Escherichia coli vo vodojeme na pitnú vodu priamo ohrozoval zdravie obyvateľstva, čo bol vážny problém, ktorý si vyžadoval okamžité opatrenia. Nebol čas zaoberať sa otázkami, ktoré sa mu vyrojili v hlave. Svoje zistenia musel okamžite nahlásiť nadriadeným. Tú najpálčivejšiu mu však nahlas položila Adriana, keď sa chystal vstať spoza stola.

„Myslíš, že to môže súvisieť s včerajším narušením vodojemu?“ vytreštila naňho svoje modré oči.

„To akože máš na mysli, že sa niekto vlámal do vodojemu len preto, aby v ňom nakazil vodu baktériou?“ zapochyboval Martin.

Adriana vzrušene prikývla.

„Pravdupovediac, neviem, čo si mám o tom všetkom myslieť. Celé to znie ako scénka z akčného filmu. Neviem, fakt neviem.“

„Ale ako jedna z možností to môže byť, nie?“ nedala sa odbiť Adriana.

„Neviem si dosť dobre predstaviť, že by niekto niečo také urobil. A najmä, prečo by to robil? Komu by niečo také choré napadlo? To by musel byť blázon…“

„Áno, práve si si odpovedal. Nejaký blázon. Nebehá ich po svete dosť? Navyše je teraz celá Európa hore nohami kvôli tej epidémii, spôsobenou práve baktériou Escherichia coli. Hovorí sa o nej v každých správach, zapĺňa titulky všetkých novín. O E.coli už vedia aj tí, ktorí dosiaľ o nej v živote nepočuli.“

Martin jej musel dať čiastočne za pravdu. Keď sa koncom mája objavil v Nemecku prvý prípad smrtiacej črevnej nákazy spôsobenej baktériou Escherichia coli, nikto nepredpokladal epidémiu takých rozmerov. Keď sa však rozšírila aj do ostatných európskych krajín a napriek úsiliu vedcov zostával jej zdroj stále neznámy, nečudo, že sa s ňou šírila celkom pochopiteľná panika. Média prinášali každý deň aktuálne správy o nových prípadoch a úspechoch či neúspechoch v pátraní po jej zdroji. Niekedy mal pocit, že E.coli naňho vyskočí už aj z poštovej schránky, ktorú pravidelne kontroloval pri príchode domov.

„Aha. Ty si myslíš, že práve správy o epidémii podnietili niekoho k tomu, aby sa vlámal do vodojemu a kontaminoval vodu baktériou. Je to tak?“ sledoval na chvíľu Adrianine myšlienkove pochody.

„A prečo nie? Smrť štyridsiatich ôsmych ľudí, či koľko ich dosiaľ bolo, a tisíce nakazených mohli iritovať nejakého magora  a vyprovokovať ho k choromyseľnému činu.“

„Uhm. Takže ak to zhrniem, podľa tvojej teórie máme do činenia s uchylákom a prinajmenšom masovým vrahom Nepozeráš priveľa amerických filmov?“ zasmial sa Martin.

Adriana urazene odula pery.

„Netvrdím, že je to tak. Vravela som, že je to iba jedna z možností,“ vyletelo z nej.

„Nedurdi sa. Pripusťme, že máš pravdu. Ak je to tak, o to rýchlejšie teraz musím letieť za šéfom, aby som mu oznámil zlé správy. No predsa len mi nedá a položím ti poslednú a veľmi dôležitú otázku. Odkiaľ by mal náš neznámy magor baktériu Escherichia coli?“

Martin nechal doznieť svoje posledné slová a vedomý si ich závažnosti vrhol na Adrianu veľavýznamný pohľad.

„To fakt neviem,“ mykla bezradne plecami.

„Ani ja. No viem to, že nás čaká plno roboty. Takže sa máme na čo tešiť. Na voľný víkend môžeme s najväčšou pravdepodobnosťou zabudnúť,“ vstal od stola a podišiel k umývadlu.

„Idem za šéfom. Petriho misky nechaj na stole. Možno ich bude chcieť vidieť,“ oznámil, keď si pod tečúcou vodou drhol a dezinfikoval ruky. Potom si ich osušil papierovými utierkami, ktoré vzápätí hodil do koša.

„Dobre,“ odvetila Adriana nesústredene. V hlave jej stále vŕtal rozhovor s Martinom, v ktorom nakoniec nedospeli k ničomu.

Až keď Martin zmizol za dverami laboratória, došlo jej, že jeho poznámka o víkende sa bytostne dotýka aj jej.

Budem  musieť niečo vymyslieť. Na víkend mám už iný program. Oveľa romantickejší, usmiala sa v duchu.

x x x

Martin rázne zaklopal na dvere kancelárie vedúceho laboratória, Petra Chovanca, a bez váhania ich otvoril. Len čo vošiel dnu, pocítil závan studeného vzduchu zo zapnutej klimatizácie, až sa mu zježili všetky chlpy na rukách.

Vždy, keď vonkajšia teplota vzduchu vystúpila nad tridsať stupňov, bola kancelária vedúceho vychladená ako mraziaci box. Nie náhodou mu prischla prezývka ľadový medveď. Vtip bol v tom, že mohutnou, takmer dvojmetrovou a obéznou postavou medveďa naozaj pripomínal.

Martin ho našiel sedieť za stolom s hlavou strčenou do monitora počítača.

„Peter, môžem ťa na chvíľu vyrušiť? Nerád, ale musím,“ oslovil ho.

„O čo ide?“ opýtal sa vedúci laboratória unudeným hlasom, pričom ani neodtrhol zrak od obrazovky.

„Vo vzorkách sme našli E.coli,“ odvetil Martin a dlaňami si pošúchal husiu kožu na oboch rukách. Nechápal, ako niekto vydrží sedieť v tejto zime celý deň, aj to len v košeli s krátkym rukávom. Dokázať to mohol naozaj iba ľadový medveď.

„V ktorých vzorkách?“ spozornel Peter a venoval mu ponad okuliare s kosteným rámom na kraji nosa zvedavý pohľad.

Ľadový medveď v okuliaroch bola dosť smiešna predstava, ale Petrovi sa nesmial nikto. V jeho šibalských malých očiach sa aj napriek šesťdesiatke na krku ukrýval bláznivý chalanisko, ktorý vždy sršal humorom a ktorý dokázal brať aj dôležité veci s nadhľadom. Bol to dobrák od kosti a aj preto ho mali všetci radi.

„V tých kontrolných, z vodojemu v Brezovanoch,“ odpovedal Martin čo najpokojnejšie, pretože tušil, že jeho odpoveď vyvolá okamžitú reakciu.

„Čože?!“ zvolal Peter mužným hlasom a robustné kancelárske kreslo s vysokým operadlom, potiahnuté čiernou kožou, pod ním hlasno zavŕzgalo.

Až táto informácia ho úplne prebrala z letargie a donútila ho otočiť sa celým telom k Martinovi.

„Si si istý?“ vybafol naňho otázku, vediac, že je zbytočná.

Plne dôveroval skúsenostiam svojho mikrobiológa a vedel, že sa naňho môže vždy spoľahnúť. Nič iné mu ani nezostávalo. Bol chemickým inžinierom a v laboratóriu zastrešoval všetky chemické analýzy. V mikrobiológii sa však nevyznal vôbec, preto túto oblasť s plnou dôverou prenechal Martinovi a jeho laborantke Adriane.

„Som,“ prisvedčil Martin. „Pre istotu ešte urobím potvrdzovacie skúšky, no som si istý, že potvrdia výsledok.

„To je zle. Veľmi zle. Mám nepríjemnú predtuchu, že z toho budeme mať veľké problémy. Cítim to vo svojich starých kostiach a tie sa nikdy nezvyknú mýliť.“

Martin chcel čosi poznamenať, niečo o tom, či ten pocit v kostiach nie je začínajúca reuma, ku ktorej jeho šéf – ľadový medveď mohol poľahky dospieť v takejto mrazničke, no rozmyslel si to. Nebol čas na žarty a Peter už vzpriamil svoje mohutné telo z kresla.

„Môžem si ich pozrieť?“ opýtal sa znenazdajky a Martinovi chvíľu trvalo, kým pochopil, že hovorí o Petriho miskách s baktériou Escherichia coli.

„Samozrejme. Nechal som ich v labáku na stole.“

„Dobre.  No ešte predtým musím o všetkom informovať vrchnosť.“

Vzal zo stola služobný mobil a vytočil číslo riaditeľa vodárenskej spoločnosti.