Súkromné problémy: ELAIA

Úryvok z knihy:

Keď o niekoľko hodín neskôr krátko pred polnocou kráčala konečne domov z práce, premýšľala nad tým, ako rada by teraz niekde v Paríži popíjala s Inou nejaký koktail. Bola tam iba raz na pár dní, keď ju Ina so Sebastianom pozvali k sebe na návštevu. Pozvali aj Kassandru, jej sestra to pozvanie ale vehementne odmietala a tak Elaia vtedy po ďalšej ostrej výmene názorov s Kassandrou o tom, že odmieta akceptovať Sebastiana ako súčasť ich rodiny, vyrazila do Paríža Elaia sama. Odvtedy sa toho tak veľa zmenilo…

Bola vďačná, že sa vzťah medzi Sebastianom a Kassandrou v posledných mesiacoch postupne vyčistil a napokon aj prehĺbil.

V myšlienkach zaletela k Igimu a premýšľala, či si jeho kradmé, akoby náhodné dotyky, správne vysvetlila. V každom prípade sa k nej však správal najslušnejšie a najlepšie zo všetkých kolegov. Niektorí z nich si z nej občas vystrelili nejakou slovnou hračkou v nemčine, alebo si niečo šepkali za jej chrbtom v dialekte, ktorému nerozumela, a náramne sa na to bavili. Boli chlapi, ktorí jednoducho nikdy nedospeli.

Zastala na priechode, aby sa vyhla prichádzajúcej motorke, v myšlienkach bola ešte pri svojich kolegoch. V momente, keď okolo nej prechádzala motorka s dvoma pasažiermi, pocítila prudké trhnutie a v nasledujúcom okamihu ležala na zemi. V ušiach jej pískalo a ona nechápala, prečo zrazu hľadí na tmavú oblohu. Čo sa, dočerta, práve stalo?

Z diaľky k nej doliehal štekot psa a o niečo neskôr zacítila na tvári vlhký psí čumák. Pes, ktorý k nej pribehol, si ju zvedavo oňuchával a potom už registrovala hlas jeho majiteľa, ktorý k nej pribehol.

„Stalo sa vám niečo? Ste v poriadku?“

Starší pán so striebornou briadkou a od náhlivého dýchania zarosenými okuliarmi, sa nad ňou skláňal, a znepokojene sledoval, ako sa opatrne posadila a zatvorila oči.

Elaia sa pokúšala potlačiť nevoľnosť a čakala, až sa s ňou konečne prestane všetko točiť.

„Zavolám sanitku?“

Starší pán sa opäť pokúsil pritiahnuť na seba jej pozornosť.

„Nie, som v poriadku. Ja si tu len trochu posedím…“ zašepkala Elaia.

Odpovedal jej niečo, čomu nerozumela a zmätene sa obzeral okolo seba, no ulica bola takto krátko pred polnocou pustá. Bolela ju hlava aj ruka.

„Nemôžete tu sedieť. Prechladnete. Zavolám políciu.“

„Nie! Nie. Načo políciu, veď sa mi nestalo.“

„Ukradli vám predsa kabelku!“

Elaii chvíľu trvalo, kým si jeho slová v hlave preložila a pochopila ich význam.

„Čo?!“

Zmätene sa obzerala okolo seba, dúfajúc, že sa to tomu pánovi iba zdalo, no jej kabelka naozaj zmizla. A konečne pochopila, prečo ju bolelo rameno aj ruka. Tí grázli na motorke jej strhli kabelku z ramena takou silou, až spadla.

„Naozaj nemám volať políciu?“ spýtal sa ten pán znova a jeho pes Elaiu, pokúšajúcu sa dostať opäť na nohy, znova oňuchal.

„Nie,“ zamrmlala.

Po jej ďalšom uistení, že je naozaj v poriadku, len pokrčil ramenom, zavolal psa a odkráčal preč.

Elaia tam trochu stratená stála, oprašujúc si dlane aj kolená od drobných kamienkov. Jedno koleno ju podozrivo štípalo. Zrejme si ho oškrela, ale rifle roztrhnuté nemala.

Pokúšala sa dať dohromady a myslieť logicky, ale adrenalín jej ešte tak tĺkol v ušiach, že to dokázala len ťažko. Jej kabelka bola preč spolu s peňaženkou, dokladmi, kľúčmi, mobilom… Dofrasa, bola v peknej kaši. Vtom si ale uvedomila, že vrecko na bunde je priťažké. Mobil! Vďakabohu si po tom, ako si pozrela Sebastianove fotky, ako sa všetci vyparádení chystajú na galavečer, vopchala mobil do vrecka bundy namiesto do kabelky.

Dobre, aspoň mobil mala. Lepšie ako nič. Vybrala ho z vrecka a zistila, že sa jej naprieč displejom tiahla puklina. Našťastie si to ale odnieslo len ochranné sklo a displej nebol poškodený. Chvíľu premýšľala, čo urobiť, no vedela, že veľa možností nemá. Kassandra mala doma síce jej náhradný kľúč pre prípad núdze ako bol tento, ale Kassandra bola práve v Paríži a tak sa k nemu nedostane. Jedine, že by Kassandra presvedčila svojho vrátnika, aby Elaiu vpustil dnu. Mohla by u Kassandry zostať jednu noc, upokojiť sa a vydezinfikovať si to koleno a škrabanec na hlave, lebo vo svojom bytíku žiadnu lekárničku nemala. Keď sa trochu dá dohromady, zajtra vymyslí, čo ďalej. Alebo by mohla poprosiť Sebastiana, či by zavolal niektorému zo svojich nemeckých súrodencov, aby ju na jednu noc prichýlil. Bola to viac ako nepríjemná situácia a jej pri myšlienke, že musí niekoho žiadať o pomoc, stiahlo žalúdok.

Nebola na takéto situácie zvyknutá, lebo doma v Grécku si vždy musela poradiť sama. Premýšľala, či nepríde ešte na nejakú inú možnosť, ako si poradiť, no jediné, čo jej napadlo, bolo zavolať svoju šéfovi. Avšak táto možnosť sa jej pozdávala ešte menej a okrem toho vedela, že dnes večer mal nejaké dôležité stretnutie. Videla, ako vyobliekaný večer niekam odchádzal. Ani posledná možnosť, ktorá jej napadla – ísť domov a zavolať zámočníka, nedávala zmysel. Nemohla preukázať svoju totožnosť, lebo jej pas aj všetky doklady s fotkou boli v kabelke, a navyše nemala doma žiadnu hotovosť, ktorou by ho vyplatila. A aj jej banková karta bola v peňaženke. Bola by najradšej kričala od zlosti, že si doma nenechala aspoň nejakú železnú rezervu v hotovosti. Teraz by sa jej bola náramne hodila.

S hlbokým povzdychom teda vytočila Sebastianovo číslo, lebo nechcela zbytočne stresovať Kassandru počas tehotenstva. Bolo jej ľúto, že im pokazí tento večer, ale inú možnosť nevidela.

Na druhej strane to niekoľkokrát zazvonilo, kým ledva počula Sebastiana v pozadí hlasnej hudby.

„Elaia? Je všetko v poriadku?“

Sebastian okamžite vytušil, že keď mu volá takmer o polnoci, má na to sakramentsky dobrý dôvod.

„No tak trochu…“

„Počkaj, nerozumiem ti. Musím nájsť trochu pokojnejšie miesto.“

Chvíľu počula len jeho dych a rýchle kroky, potom hlasná hudba stíchla, ale počula Inu a Kassandru, ako o niečom hlasno diskutujú.

„Buďte, prosím vás, ticho, veď nič nepočujem.“

„Veď ja ani nič nehovorím…“ vzdychla si Elaia.

„Prosím?“ zopakoval Sebastian hlasnejšie.

„Basti… Nechcem rušiť, ale potrebujem pomoc,“ rozhodla sa zobrať to z kratšieho konca.

„Čo sa stalo?“

„No… Niekto mi cestou z práce strhol kabelku z pleca a ušiel na motorke. Teda, boli dvaja. Ale obaja ušli a ja teraz neviem…“ Nebola si istá, či rýchly sled slov v nemčine dával taký význam, ako grécky preklad v jej hlave.

„Čo hovorí?“ ozvalo sa v pozadí.

„Nejaký debil jej zobral kabelku,“ odvrkol Sebastian.

„Elaia, si v poriadku? Bola si už na polícii? Nie si zranená?“ ozvala sa Kassandra.

„Nie, nebola som na polícii. Nechcem políciu,“ zopakovala už po niekoľkýkrát. „Som okej, len nemám peniaze a nemám ani kľúč.“

Počula, ako Sebastian opäť tlmočil jej slová ostatným. Potom nasledovala krátka vzrušená diskusia a zrazu nehovorila so Sebastianom, ale s Kassandrou.

„Elaia. Elaia, počuješ ma?“

„Počujem.“

„Kde si teraz?“

Elaia odslabikovala názov ulice z tabule na jej konci.

„Okej, to nie je tak ďaleko. Vieš, ako sa odtiaľ dostaneš ku mne?“

Elaia prikývla a až s oneskorením si uvedomila, že Kassandra ju nemôže vidieť.

„Áno, viem…“

„Dobre. Nič sa nedeje. Hlavné je to, že si v poriadku. Peniaze ani kľúče nie sú koniec sveta. To sa vyrieši.“ Kassandra sa statočne snažila presvedčiť Elaiu, že sa vlastne nič nestalo, aj keď Elaia tušila, že si to vôbec nemyslí.

„Choď ku mne. Je u nás Kevin. Stráži psa. Ina mu zavolá a vysvetlí, čo sa stalo.“

Elaia prevrátila oči. Ešte pred niekoľkými sekundami si myslela, že tento deň nemôže byť horší. A teraz sa musí ešte stretnúť aj s tým arogantným chlapom!

„Nemohol by mi ten náhradný kľúč nechať na recepcii? Radšej by som sa s ním dnes nestretla. Môj deň už bol aj tak nanič,“ odvetila v rýchlej gréčtine, lebo jej mozog odmietal tvoriť ďalšie zmysluplné nemecké vety.

„Nie, Elaia! V žiadnom prípade! Chcem, aby si dnes v noci zostala u mňa,“ odporovala jej Kassandra rozhodným hlasom. „Tí hajzli na motorke majú teraz tvoj kľúč aj tvoju adresu. Je ti to jasné? Nechcem, aby si bola dnes v noci doma sama.“

„Ale…“

„Žiadne ale! Naozaj chceš dopadnúť ešte horšie? Náš byt je dosť veľký pre vás oboch. Ste dvaja dospelí ľudia. Hádam sa tam za jednu noc nepozabíjate.“

Elaia rezignovane vzdychla.