Svet nestojí na jednom chlapovi

Ukážka z knihy:

Na polceste do Banskej Bystrice zastavil, aby dotankoval a zavolal Natálii. Konečne mu zodvihla.

„Ahoj,“ ozvala sa tichučko.

„Ahoj Nataly,“ pozdravil a srdce mu podskočilo radosťou.

„Včera som ťa chcel veľmi počuť, ale nedvíhala si mi. Cítiš sa dnes lepšie?“

„Už dlhodobo sa cítim stále rovnako,“ odvetila.

„O hodinu budem v meste. Nájdeš si na mňa čas?“

„Neviem, kde si bol, ale myslela som, že tam prídeš na iné myšlienky.“

„Ako to myslíš?“

„No, že ti došlo, že som len hlúpa pubertiačka, ktorá si navyše nezaslúži ani dýchať tento vzduch.“

„Nataly, zase si sa vzdala?“

„Aj ty to vzdaj.“

„Ja? Nie! Toto nikdy nerobím a ani ty nebudeš. Pri mne určite nie! Prídem a vezmem ťa niekam von. Nachystaj sa,“ povedal a po pozdrave zložil.

Bolo ako povedal. No neskončili von ale u neho. Vytrvalo ju objímal, hladil, dotýkal sa jej v každom okamihu.

„Povedz – zaslúžim si lásku a šťastie. Povedz to,“ pobádal ju.

„Ak to nechceš povedať teraz, tak si to opakuj, kým zaspíš. Niekto pred spaním počíta ovečky a ty budeš hovoriť – Zaslúžim si lásku a šťastie. Mohla by si to zopakovať, nech sa nepomýliš,“ hovoril a usmieval sa na ňu.

„Vy nemáte jazyk, slečna Keryová?“ zahral vážneho a chytil ju za bradu. „Ukážte!“ prisal svoje pery k jej a o chvíľu sa už ich jazyky prepletali.

„Máš ho tam. Tak začni. Pôjdeme spolu – zaslúžim si…“

„Máš krásne oči,“ povedala Natália a Alex chvíľu ostal príjemne zaskočený.

„Tvoje sú krajšie. Ako obloha.“

„A tvoje dotyky sú veľmi príjemné,“ pokračovala vážne.

„Povedz to,“ takmer šepkal, „zaslúžim si…“

„Nezaslúžim si ťa, ale…“ pery sa jej chveli a uprene hľadela do jeho očí. „Ľúbim ťa.“

Alex sa znovu oddal mäkkému bozku s privretými viečkami. Pohovku v obývačke vystriedala posteľ v spálni, kam sa nemo odobrali a pokračovali s bozkami. Tichú túžbu nahradila vášeň a do reality ich prebral Alexov zvoniaci mobil. Obaja spozorneli, keď ho začuli a hoci Alex ho chcel ignorovať, po Natáliinom: „zodvihni ho,“ lenivo vstal z jej tela. Kým sa vrátil do spálne, postávala pri okne s rukami v kapsách.

„Mala by som už ísť. Potrebujem sa ešte pripraviť do školy,“ povedala jeho smerom očami pobehujúc po izbe.

Prišiel ju silno objať a len ťažko sa dokázal odtrhnúť perami od jej sladkej pokožky krku. Jej vôňa otupovala jeho zmysly a dlane, ktoré blúdili telom znásobovali jeho túžbu.

Prestal, keď zastavila jeho ruky odopínajúce gombík.

„Prepáč,“ pošepol previnilo.

„Už by som nikdy neodišla,“ povedala mäkko.

Usmial sa. „To by sa mi páčilo.“

Vykročila do chodby a obutá čakala pred dverami. Alex sa oprel o zárubňu, akoby sa ani nechystal odviezť ju.

„Neutekaj mi smutná princezná.“

Jemne sa usmiala, a keď sa im znovu stretli pohľady, povedala: „Je mi s tebou veľmi dobre, Alex, ale v skutočnosti o tebe vôbec nič neviem. Nechcem slepo znovu urobiť nejakú chybu.“

„Takže sex až po svadbe?“

Rozosmiala sa a na jeho uprený pohľad náhle zvážnela.

„Toto si musím uchovať. Aký príjemný, vrúcny smiech. Už viem, čo si budem pred spaním opakovať ja. Budem si priať, aby sa mi podarilo rozosmiať ťa takto minimálne každú hodinu, ktorú spolu strávime.“