Ema (ekniha)

Ukážka z knihy:

Jún 2009: Návrat domov
Tešila som sa, ako už dávno nie.
„Môžete ísť domov,“ oznámil mi dnes ráno doktor Samuel. Tri obyčajné slová, ale pre mňa znamenali začiatok nového života. Konečne domov! Po troch mesiacoch v nemocnici ideme domov! A zdravé! Aspoň žiadne vyšetrenie zatiaľ nič zvláštne neukázalo.
Emka dokonca už opäť chodila. Ešte síce tak trošku kostrbato, ani výslovnosť nemala bohvieakú, ale jej stav bol o dosť lepší než po operácii. Na hlávke mala krátke, asi dvojcentimetrové vlásky, ktoré sa jej začali jemne kučeraviť. Aj predtým mala vlnité vlásky, ale teraz sa jej robili krásne čiernozlaté prstence. Akoby po chorobe začala rozkvitať.
Potom, čo moja dcérka absolvovala úspešne rádioterapiu a jej stav sa náhle zlepšil, lekári usúdili, že nie je potrebné, aby sme tu ďalej tvrdli.
„A čo ďalej?“ spýtala som sa.
„Budeme Emku sledovať. Raz za mesiac prídete s ňou na vyšetrenie a otestujeme ju. Samozrejme, ak by sa vám niečo nezdalo, môžete prísť aj skôr,“ povedal mi doktor.
„Je šanca, že sa už nádor nevráti?“ spýtala som sa otvorene.
„Tá šanca tu vždy je. Hoci, aby som pravdu povedal, nádory na mozgu bývajú spravidla veľmi agresívne a majú nepríjemný zvyk sa vracať,“ povedal mi pravdivo. Páčilo sa mi, že ma neoblbuje frázami, ale snaží sa pravdivo odpovedať na moje otázky.
„Chápem,“ prikývla som.
Vnímala som, ako doktor Samuel zapĺňal svojou postavou našu nemocničnú izbičku a pritom som premýšľala, ako sa mu za všetko revanšovať. Cítila som k nemu takú veľkú vďaku, že by ju nevyvážili ani všetky peniaze sveta. Vedela som, že niektoré mamičky dávali doktorom peniaze, niektoré fľaše drahého sektu. Ja som sa nevedela odhodlať ani na jedno. Čo som mala k doktorovi len tak prísť a vopchať mu do ruky peniaze? Pripadalo mi to, akoby som nimi vyplácala Emino zdravie. Koľko bolo hodno? Desaťtisíc? Dvadsaťtisíc? Určite viac. Ja som však nemala ani tých sprostých desaťtisíc.
A tak som mu len podala ruku a povedala: „Ďakujem za všetko. Som vaším veľkým dlžníkom. Ak budete niečo potrebovať, rada pomôžem,“ vyriekla som a usmievala sa naňho ako blbá školáčka. Vzápätí som si pripadala ako totálny blbec. Čo by už doktor mohol odo mňa, obyčajnej mamy na materskej dovolenke zo zapichnutého Rakytníka asi potrebovať? Vyprať ponožky? Vyžehliť bielizeň? Alebo postrážiť deti?
Zdalo sa však, že doktor si moje úžasné rečnícke schopnosti ani nevšimol.
„Rado sa stalo, veď aj vy ste mi poriadne pomohli. Aj Emka,“ povedal a stisol mi podávanú ruku. „Napokon, liečenie je moja práca. Nič iné robiť neviem,“ pokrčil s úsmevom plecami a potom si čupol k Emke. Prstami sa hral s červenou šatku, ktorú mala na hlave.
„Aká si dnes pekná,“ šepol jej do uška a jemne jej prešiel prstami po ešte stále červenej jazve na hlave.
Emka sa len začervenala a schovala za môj chrbát. Hoci si pána doktora veľmi obľúbila a brala ho pomaly ako svojho kamaráta, ako správna žena pri zaliečaní sčervenela a nevedela, čo povedať.
Doktor Samuel sa len usmial, zastrčil si pero do klopy lekárskeho plášťa, otočil sa na päte a ponáhľal do druhej izby. Vo dverách sa pootočil a zakýval nám.
Cítila som sa ako rozdvojená osobnosť. Na jednej strane som bola rada, že konečne odchádzame z nemocnice, na druhej strane mi bolo ľúto, že príjemného doktora Samuela už neuvidím. Vždy si našiel čas prísť do našej izbičky, povzbudiť ma, povedať pár hrejivých slov. Raz sme dokonca išli spolu do bufetu na kávu. Pozval ma, keď videl, že Emka spí a ja som už od nezáživného nemocničného stereotypu bola úplne oblbnutá. O nič sa nepokúšal, len sme sa tak rozprávali. Ale dobre mi to padlo.
Kamil nás chodil pozerať asi dvakrát týždenne a aj to sme sa akosi nemali o čom rozprávať. V nemocnici sa cítil nesvoj, o chorobe hovoriť nechcel, k Emke ustavične napojenej na nejaké infúzie sa veľmi približovať nechcel. Vždy si len prisadol ku nej na posteľ, doniesol jej nejaký darček, povedal pár slov a už sa ponáhľal domov, vraj k Vanese.
Ako mi však zreferovala babina, často po večeroch vysedával v krčme. Medzi kamarátmi sa zbavoval napätia z chorej dcéry, ktorého sme sa mali zbavovať navzájom. Cítila som, že choroba nás nie spojila, ale odcudzila. Dúfala som, že keď sa vrátime domov, všetko sa vráti do starých koľají.
„Páčiš sa mu,“ šepla Evka Poláková, mamička, s ktorou som sa počas pobytu v nemocnici veľmi skamarátila (mala v náprotivnej izbe deväťročnú dcéru Katku). Ani som si nevšimla, že zrazu stojí vo dverách.
„Neblázni. On je lekár, ja len obyčajná baba. Nemám ani vysokú školu,“ oponovala som jej a začala baliť veci do tašiek.
„No a čo? To sa nejako navzájom vylučuje?“ spýtala sa sťaby nechápavo. Potom si zarazene všimla čo robím a znepokojene sa spýtala: „Idete domov?! A s kým sa tu ja
budem rozprávať?“ rozkročila si nohy naširoko a položila ruky na boky.
„Prosím ťa, veď máme mobily, zavoláme si, nie?“ odvrkla som jej s úsmevom.
„Normálne ti závidím,“ priznala Evka a sadla si na moju neustlanú posteľ. Rukou si prehrabla vlasy. „My tu budeme ešte neviem ako dlho… Len teraz jej vybrali ten nádor na pečeni, ešte nás čaká ožarovanie. A ktovie, či všetko dopadne tak výborne ako u vás,“ povedala roztrpčene.
„Dobre vieš, že u nás ešte nič nedopadlo,“ povedala som jej otvorene. Stíšila som hlas. „Mozgové nádory sa často zvyknú vracať a šance na trvalé vyliečenie nie sú príliš vysoké. Aj keď ja verím, že my budeme patriť k tým šťastnejším percentám,“ povedala som s úsmevom a novou nádejou.
„A doktora tu necháš len tak samého? Môžem sa mu venovať?“ spýtala sa žartovne.
„Jasné, že môžeš! Veď ti vravím, že medzi nami nič, ale vôbec nič nie je. Neviem ani, či má manželku, deti, neviem o ňom nič. Neviem čo má rád a čo nenávidí. Navyše, ja mám predsa Kamila. Myslíš si, že teraz odhodím všetky zábrany, vrhnem sa na chudáka doktora a znásilním ho?“ žartovala som.
„Presne to by si mala spraviť,“ povedala Evka s rozžiareným očami a pichla do vzduchu prstom smerom ku mne. „Trápenia si si užila viac než dosť, je načase si začať užívať!“
„Dobre, poviem to Kamilovi, keď prídem domov. Prepáč drahý, dnes večer idem za doktorom Samuelom, začínam si užívať,“ smiala som sa.
Ach, ako dobre padlo po dlhej dobe sa opäť schuti smiať. Ešte aj počasie akoby sa smialo so mnou. Slnko hrialo čoraz prudšie, mala som pocit, že už bude len a len lepšie.
„Aj tak si myslím, že sa mu páčiš,“ nedala pokoj Eva.
Hlúpa, ako by som sa mu mohla páčiť? Som len jedna z mnohých mamičiek, ktoré sa mihnú oddelením detskej onkológie. Videli sme sa mesiac a možno sa už nikdy neuvidíme.
„Ak by aj, nebudem čakať na to, kým mi vyzná lásku,“ riekla som triezvo. „Pobalím sa a padám. Dnes večer už nechcem vidieť nič, čo by mi pripomínalo nemocnicu. Chcem byť doma, vo svojej posteli, s Kamilom. Dám si horúci kúpeľ, pozriem si telku, prečítam knižku a konečne, konečne sa vyspím.“
Ani po mesiaci som si nezvykla na budíček o šiestej ráno kvôli meraniu teploty a na večierku o desiatej hodine. Bola som nočný typ. Ráno mi trvalo hádam až do desiatej,
kým som sa prebrala a večer som naopak, nezvykla zaspať pred polnocou. Nemocničný režim bol nastavený presne naopak.
„Nuž, aj ti prajem, že odchádzaš, aj ti zo srdca závidím,“ priznala Eva a konečne nechala na pokoji svoju obľúbenú tému – doktora Samuela. Vďaka svojej príťažlivosti bol obľúbenou obeťou klebetenia mnohých mamičiek na oddelení, aj sestričky po ňom pokukovali. On sa ku všetkým správal milo, avšak s odstupom. A rovnako aj ku mne, nech si Eva hovorí, čo chce.
„Chceš s niečím pomôcť? Katka mi zaspala, môžem tu chvíľu byť,“ ponúkla sa.
„Ďakujem, netráp sa. Ale ostaň tu so mnou, nech ešte môžeme pokecať,“ poprosila som ju. Rýchlo som vyťukala esemesku pre Kamila. Včera sme už vedeli, že pôjdeme domov, a tak si vzal voľno, aby nás odviezol. Potešilo ma to.
„Prid po nas o pol jedenastej. Budeme v hale,“ napísala som a poslala.
„Dobre. Lubim ta,“ prišlo mi ani o nie celú minútu. Vyznanie lásky som naozaj nečakala. No nehovorím, že sa všetko na dobré obracia? Vzápätí som sa však zasekla: bože, veď ja som sa nevidela v zrkadle už dobrých pár dní!
„Ako vyzerám?“ otočila som sa k Eve.
„No, tuším máš tuto naľavo dáky jebák a ani tie mastné vlasy nie sú bohvieako príťažlivé,“ zašveholila. Chvíľu mi trvalo, kým mi došlo, že si robí srandu. Hoci to vyzeralo zvláštne, práve žartovanie nám pomáhalo toto nepríjemné životné obdobie prežiť.
„Ty jedna!“ zahnala som sa na ňu vankúšom a ona sa s chichotom zvalila do perín.
Emka sa na nás pozerala spoza kreslenia, ktoré mala rozložené na stolíku, a usmievala sa. Jej úsmev ma strašne hrial pri srdci. Nevidela som ho už strašne dlho.
„Poď, upravím ťa. Možno to nevieš, ale som vyučená kozmetička,“ povedala mi Evka, keď vankúš preletel aspoň meter vedľa nej.
„To som nevedela,“ priznala som sa úprimne. „Nože mi ukáž, ako sa dá z jednej predčasne zostarnutej, unavenej a škaredej baby vytvoriť aspoň čosi príťažlivé,“ požiadala som ju.
„Ty chceš odo mňa nemožné,“ zavzdychala a prevrátila oči. „To nedokážem!“
„No dovoľ! Takú šarmantnú babu ako som ja si už dlho nevidela!“ upozornila som ju so smiechom.
Len kývla rukou a odbehla do svojej izby pre šminky. Ani som netušila, že ich má
toľko so sebou. Veď uznajte, v nemocnici? Nalíčila ma za pár minút a musím priznať, že som naozaj vyzerala aspoň trochu ako človek.
„Myslím, že si pripravená vyraziť svojmu priateľovi dych,“ zhrnula Evka na záver optimisticky, sledujúc ma ostrým okom a začala si skladať šminky do kozmetickej taštičky.
„Už musím ísť, malá sa každú chvíľu zobudí,“ povedala s povzdychom a postavila sa. Hodila na mňa lúčiaci sa pohľad, napokon sa mi hodila okolo krku. „Držte sa,“ šepla mi do ucha a stisla ma.
„Budeme. Ale aj vy sa držte,“ odvetila som jej a pocítila zvláštny smútok, že ju dlhšie neuvidím. Bolesť a trápenie nás spojili viac, než sme si boli ochotné pripustiť. Často sme hovorili o našich deťoch, o tom, ako nás ich choroba prekvapila nepripravené. Obe sme sa povzbudzovali, keď jednej bolo horšie ako druhej a tešili, keď sa dievčatám polepšilo. Myslím si, že podobnú útechu môže človek poskytnúť druhému len vtedy, keď sám na vlastnej koži zažíva takmer to isté, čo ten druhý. Veď ako vám môže pomôcť niekto, kto nemá ani poňatia, ako vám je?
„Moje číslo máš?“ opýtala sa ma ešte pre istotu.
„Mám. A ty máš moje?“
„Jasné, že mám. Dokonca ho viem už naspamäť,“ zasmiala sa Evka a odrecitovala ho. Potľapkala ma priateľsky po pleci, žmurkla na mňa a jemne zavrela dvere.
Pocítila som akýsi zvláštny smútok. Neuveriteľné, že hoci som si na nemocnicu za celý mesiac nezvykla, teraz mi bolo aj trochu smutno, že ju opúšťam. Bude mi chýbať istota, že ak by sa čokoľvek stalo, lekári sú po ruke. Ale však vlastne možno ich už – pevne verím – ani nebudeme dlhú, predlhú dobu potrebovať.
Mrkla som na hodinky, bolo niečo pred desiatou. Za chvíľu príde Kamil a ja som ešte nemala v rukách ani prepúšťaciu správu. Musím ísť po ňu, povedala som si, ale kým som došla ku dverám, už ich z druhej strany otvárala sestrička.
„Pani Simonová, tu máte dcérkinu prepúšťaciu správu, zaneste ju obvodnému lekárovi. Na kontrolu prídete o mesiac, to vám už určite hovorili, ale pre istotu vám to opakujem. Ak by sa jej pohoršilo, príďte ihneď. Je vám všetko jasné?“ opýtala sa pre istotu.
„Ďakujem, rozumiem,“ prikývla som a zobrala z jej rúk prepúšťaciu správu. Vložila som si ju do obálky v kabelke, sestra medzitým odišla, ponáhľajúc sa za ďalšími nevybavenými záležitosťami.
„Poď Emka, ideme domov,“ čupla som si ku kresliacej dcérke. Pred chorobou kreslila veľmi pekne, teraz boli na obrázku len nepravidelné čarbanice. Doktori mi však odporučili, nech ju v kreslení podporujem, zlepšuje totiž jemnú motoriku, a tak som ju pochválila za peknú prácu. „Pekný obrázok,“ povedala som a dala jej božtek na líce.
„Do…mov…“ povedala s nadšením Emka.
„Áno, domov. K ockovi, Vaneske a babine,“ zopakovala som.
„Ba…bina,“ usmiala sa Emka. „Ba…bina,“ opakovala stále dookola.
Bola som rada, že sa teší. Po období, keď len bezprizorne ležala v postieľke a neprejavovala žiadne emócie, som sa nesmierne tešila každému prejavu jej životaschopnosti. Neprekážalo mi, že som ju musela učiť znovu chodiť, rozprávať a jesť. Každý jeden jej pokrok mi totiž robil nesmiernu radosť. Každé jedno zlepšenie ju vracalo naspäť do života.
Odpratala som ceruzky do peračníka a obrázok som opatrne položila na vrch tašky. Do jednej ruky som chytila tašku, cez plece som si prehodila kabelku a druhou rukou som vzala Emku za ruku. Pomaly, aby mi svojim pomalými a kostrbatými krokmi vládala, som vykročila ku dverám izbietky, v ktorej sme strávili niečo vyše mesiaca. Ešte raz som sa obzrela, skontrolovala pohľadom izbu, či sme niečo nezabudli a vykročila do sveta, ktorý vyzeral byť opäť v poriadku.