Gentlemanská stávka II

Ukážka z knihy:

„Čo je, Cranshaws, bujará noc?“ ozvalo sa bližšie pri ňom.

„Nepamätám sa, že by som ťa pozval,“ odvrkol a aby dovidel na vysokú štíhlu postavu elegantne odetého muža, ktorý sa zjavil pred ním, musel zakloniť hlavu.

„Príjemný ako vždy,“ zachechtal sa Edward a s buchnutím zapichol vychádzkovú paličku so zlatou rukoväťou do podlahy. Jeho arogantný pohľad, pevné držanie tela a aristokratické správanie, nenechávali nikoho na pochybách, že bol príslušníkom vyššej spoločenskej vrstvy. A svoj pôvod dával patrične najavo.

Edward sa unudene rozhliadol po pracovni a s povytiahnutým obočím sa otočil späť na Adama.

„Nikde žiadne ženské ani kartový stôl, a dokonca ani fľaška na privítanie. Toto nie je uvítanie, aké by som očakával,“ oznámil teatrálne a Adam sa zamračil.

„Ešte raz, nikto ťa sem nevolal,“ zopakoval ticho.

Edward nad jeho odpoveďou len mávol rukou a bez vyzvania sa usadil do voľného kresla pri kozube. Paličku si oprel o operadlo a lakte položil pozdĺž kresla. Spojil prsty s dokonale upravenými nechtami a s otázkou v tvári si priložil ukazováky k brade.

„Takže?“
„Takže čo?“ Adam sa narovnal a zbystril pozornosť. Nenechal sa oklamať Edwardovým pokojným vystupovaním ani naoko zúčastneným výrazom. Šípil, že návštevou sledoval vlastné dôvody.

„Kam si zmizol?“ vypytoval sa.

„Nepamätám sa, žeby som sa ti musel zodpovedať,“ odvetil Adam a nespokojnosť, že ho vidí, sa ani neobťažoval skryť.

Edward sa usmial, čím odhalil rad bielych zubov, no faloš z neho sálala na míle. „Pravda, no keď sa pred dvoma dňami nečakane vrátil John, kamsi ste sa stratili.“

Adam unavene vstal z kresla a prstami si pretrel tvár. „No a?“

„Hádam niečo nekujete?“

Adam si odfrkol a prešiel k oknu. „A keby áno?“

Edward sa pohodlne oprel, ale prižmúril oči, čo bolo neklamným znakom toho, že všetko dôsledne pozoroval. „V tom prípade sa rád zapojím. Už sa nudím. George momentálne nadbieha akejsi vdove, ty si sa vytratil a z Johna je moralista, ktorý mi lezie na nervy. Netuším, čo za pokrytca sa z neho stal, ale od našej stávky je ako osina v zadku.“

Adam sa jednou rukou zaprel o rám okna a druhú si založil vbok. Zadíval sa na kvapku, ktorá sa pomaly kĺzala po okennej tabuli, až narazila na rám a stratila sa. Zvláštne, no akoby sa stratil i on a nevedel sa nájsť. Sám sebe sa prestával podobať každým dňom. A to ho desilo.

„Takže?“ vytrhol ho Edward z úvah.

Adam sa nenamáhal ani otočiť. „Pripomeň mi, prečo si sem prišiel?“

Miestnosťou sa rozľahol Edwardov nepríjemný smiech. „Bystrý ako vždy… prišiel posol od Madam. Našla nové dievčatá, ktoré treba vyskúšať.“

„Tak ich vyskúšaj,“ skonštatoval bez záujmu.

Počul, ako Edward vstal, a pri každom kroku tlmene buchol paličkou o zem. Keď zastal tesne za ním,  stŕpla mu šija.

„Ale, ale? Ty nemáš záujem o ženské? Nebodaj si sa nakazil Newportovou mravnosťou? Alebo je vždy pripravený Cranshaws na konci so silami?“

Adam zaťal zuby, no na jeho provokáciu nereagoval.

„Snáď ti tá malá kundička nepomotala hlavu?“ zašepkal Edward zlovestne a Adamovi sa pri nádychu rozšírili nosné dierky. Pomaly sa obzrel cez plece, no mlčal. Otázka možno vyznela mierne provokatívne, ale dobre vedel, kam ňou Edward mieril. Poznal ho až pridobre na to, aby mu ušiel skrytý význam jeho slov.

„Žiadna ženská mi nepomotala hlavu,“ skonštatoval chladne a bol zaskočený, ako mu lož mu ľahko vykĺzla z úst. Nenápadne zovrel okenný rám silnejšie. Obozretnosť ho neopustila, až pokým sa Edward neodtiahol a nezačul jeho spokojný smiech.

„Zľakol som sa, že sa v tebe nebodaj ozvalo svedomie.“

Adam naprázdno preglgol.

On a svedomie? Nikdy ho nemal, doboha!

„Ja nemám svedomie,“ priznal ticho a zmučene si uvedomil, že keby ho mal, nikdy by Emily neublížil. Privrel oči a spomienku na znechutenie a sklamanie vpísané do každej črty jej tváre, potlačil kamsi do najhlbšieho zákutia svojej mysli.

„Som rád, že si to stále ty. Takže, kedy vyrážame?“

Adam sa odlepil od okna a otočil sa k nemu tvárou. „Dnes nemám náladu.“

Edward stiahol obočie a podozrievavo na Adama pozrel. „Skutočne?“

„Nebodaj si nevystačíš sám?“

Edward nenápadne pokrútil hlavou. „Skôr som dúfal v ďalšiu stávku.“

„Stávku?“ zopakoval Adam a podvedome sa vystrel.

„Od poslednej uplynula už dlhá doba. Nudím sa. Je načase smotánke trochu načechrať perie.“ Keď Adam mlčal, Edward sa na neho prenikavejšie pozrel. „Alebo môžeme pokračovať tam, kde sme prestali.“

Od nepríjemného pocitu mu stŕpla šija. „A to je kde?“

„Povedz, je Meanwilová stále takou dračicou?“

V očiach sa mu zaiskrilo a Adamovu hruď prudko stiahlo. Potlačil nutkanie okamžite Edwardovi vraziť, pretože tým by len dokázal, že mu Emily nebola ľahostajná. A len čo by ukázal svoju slabinu, Edward by ju okamžite využil. Celou svojou bytosťou vnímal provokáciu a mal čo robiť, aby sa ovládol. Inému by už dávno zmaľoval tvár, ale bolo mu jasné, že ho Edward skúšal. S veľkým sebazaprením vydržal jeho pohľad a naoko znudene povytiahol obočie.

„A čo lady Chesterfildová?“ Zámerne spomenul ženu, ktorú Edward oblietaval v rámci ich stávky, len aby nasmeroval jeho myšlienky iným smerom.

Edward nezaujato mykol plecami. „Tá mi za námahu nestojí.“

Adam ledva potlačil znechutenie. „Iste, najlepšia výhra je ľahká výhra,“ zhodnotil ironicky a Edward pomaly povytiahol jedno obočie.

„Práve naopak. Je priveľmi odhodlaná ignorovať moju povesť, pretože si myslí, že z nej urobím svoju budúcu manželku. Hlupaňa,“ odfrkol si.

Adam bol znechutený čím ďalej tým viac a výnimočne za to mohol niekto iný ako on sám.

„Nepredpokladám, že ženba je na zozname tvojich priorít.“

Edward sa prekvapene strhol. „A u teba snáď áno?“

Otázka Adama zastihla nepripraveného. O to zhrozenejší však zostal, keď si priznal, že mu predstava manželky nespôsobila guču v hrdle ani vyrážku na zápästí ako doposiaľ. Potlačil šok a opatrne vydýchol zadržiavaný vzduch.

Edward si našťastie jeho vnútorný rozkol nevšimol a znudene pokračoval. „Stavíme sa alebo nie?“

„O čo?“ Vyletelo z neho, pretože bol ešte stále prekvapený vlastnou reakciou. Stále nemohol uveriť práve objavenému zisteniu.

Po tvári jeho dlhoročného kumpána sa rozlial spokojný úškrn. „O to, kto pretiahne viac ženských od Madam?“

Adam sa zarazil. Z nejakého dôvodu mu ponuka neprišla vôbec zaujímavá. Jeho zmätok naberal na intenzite a už si nebol ničím istý. Behanie za ženskými, uzatváranie stávok a provokovanie spoločnosti bol jeho život. Vyhýbal sa sobášu ako moru a mladé debutantky si všímal, len keď chcel riadne naštvať ich otcov. Väčšinu času trávil s vdovami, herečkami, kurtizánami a s obľubou nasadzoval parohy nadutcom z pánskych klubov. Nechcel manželku! Nepotreboval ju. Užíval si, no nič nesľuboval. Bol skrátka darebákom na pohľadanie a všetko, čo doteraz robil, spôsob, akým žil, tvorilo jeho osobnosť.

Pozrel na Edward a vybavil si nespočetné hodiny, dni, týždne, dokonca i mesiace neviazanej zábavy, uzatvárania stávok, opíjania sa, provokácie a bezuzdného užívania.

Ak nebude žiť životom nezodpovedného ľahtikára, čo bude robiť?!

A ak s tým všetkým prestane, čo mu zostane?

A kto sa z neho stane?!