Hanna, nacistova milenka, 1. a 2. diel

Ukážka z knihy:

Vagón sa triasol v monotónnom rytme, ktorý mi vŕtal dieru do lebky. Bol som príliš slabý na to, aby som dokázal s niekým komunikovať, hoci tma okolo mňa bola plná šepotu. Niektorí z chlapov sa mi prihovárali, ich hlasy zneli z diaľky, akoby prichádzali spoza hrubej steny. Nedokázal som im odpovedať. Moje hrdlo bolo stiahnuté, vyschnuté a plné horkosti.
Viem len to, že sa nado mnou niekto zmiloval. Pocítil som hrubú dlaň na zátylku a chladný okraj poľnej fľaše na perách. Do hrdla mi stieklo niekoľko kvapiek vody. Chutila po kove, ale v tej chvíli bola cennejšia než zlato. Ten istý človek mi do dlane vtlačil kus starého tvrdého chleba. Bolo to prvé jedlo po troch dňoch. Žul som ho pomaly, mechanicky, kým sa mi v ústach nevytvorila kaša, ktorú som dokázal prehltnúť.
K totálnemu vyčerpaniu sa však čoskoro pridala horúčka. Zimnica mi drvila kosti a halucinácie, ktoré prišli v jej závese, v mojej hlave spôsobovali neznesiteľný chaos. Prestal som rozoznávať, čo je skutočné. Špinavé steny vagóna sa v mojich očiach menili na tváre ľudí, ktorých som pripravil o život. V každom tieni v kúte som videl Hanniných rodičov. Stáli tam bledí a mlčanliví, s dierami po guľkách a sledovali ma mŕtvymi očami.
„Zabite ma už,“ prosil som ich v duchu. „Urobte to, čo som urobil ja vám.“
Vojaci, ktorých som poslal na smrť, deti, ktoré prišli o domov kvôli mojim rozkazom. Všetci sa v tom horúčkovitom sne vracali, aby si pýtali moju dušu. Chcel som zomrieť, volal som smrť k sebe, ale ona bola krutá. Neprichádzala. Nechala ma dýchať ten prach a výpary moču, aby som trpel dlhšie.
„Sme v Poľsku,“ ozvalo sa kdesi z rohu vagóna. To slovo bolo poslednou kotvou reality, kým som opäť upadol do milosrdného bezvedomia.
Keď som znovu otvoril oči, svet bol iný. Namiesto trasenia vagóna ma obklopovalo neprirodzené ticho. Ležal som v miestnosti plnej nahrubo kresaných drevených postelí. Boli to len narýchlo zbité prične, ale po dňoch na špinavej podlahe vlaku pôsobili ako kráľovské lôžko. Bol som prikrytý vrstvami starých kabátov a kúskami oblečenia. Cítil som sa zoslabnutý a spotený, no môj dych bol konečne pravidelný. Posadil som sa, hoci sa mi z toho pohybu zatočila hlava. Kúsok odo mňa na vedľajšej posteli sedel muž. Bol vysoký, mal husté tmavé vlasy, ktoré mu neupravene padali do čela, a tmavohnedé oči, okolo ktorých mal hlboké vrásky, čo hovorili o únave starca v tele mladého muža.
„Vitaj späť medzi živými…“ Odmlčal sa, vystrel ruku a venoval mi široký, takmer vzdorný úsmev uprostred tej biedy.
„Friedhelm Schwarz,“ odvetil som ticho a podal mu ruku. Moja dlaň bola oproti jeho ruke drobná a roztrasená.
„Ja som Lutz Winter. Teší ma, Friedhelm. Musím povedať, že pred dvoma dňami by som na tvoje prežitie nestavil ani suchú kôrku chleba. Vyzeráš oveľa lepšie.“
„Kde to sme? Ako to, že ešte žijem?“ Môj hlas znel ako škrabanie suchého lístia o betón. V hĺbke duše som cítil sklamanie. Stále som tu bol. Stále som musel znášať váhu svojich spomienok.
„Sme vo Varšave, v prechodnej väznici. Keby sme pokračovali v tom transporte bez prestávky, tvoje srdce by to vzdalo niekde pri hraniciach. Podarilo sa mi pre teba zohnať nejaké lieky. Podplatil som miestnych dozorcov cigaretami, ktoré som mal schované v podšívke kabáta. Vieš, nie sú príliš nároční. Stačí im málo, aby sa pozreli iným smerom, chvalabohu.“
„Si lekár?“ spýtal som sa ho, hoci som to už vytušil z jeho pohybov.
„Áno, chirurg. Na fronte som zošíval chlapov, ktorých vybuchnuté granáty zmenili na kusy mäsa. Zachránil som zopár životov, ktoré možno ani nestáli za záchranu. Vyliečiť teba… to bola v porovnaní s tým maličkosť. Hoci, pravdu povediac, zohnať lieky pre nemeckého väzňa v poľskej väznici je takmer zázrak.“
Pozrel som mu priamo do očí. „Prečo si to robil, Lutz? Nepoznáš ma. Nevieš, čo som zač. Čo ak som si tvoju pomoc vôbec nezaslúžil? Čo ak by bolo lepšie, keby si tie lieky nechal pre niekoho, kto má čisté ruky?“
Lutz si povzdychol a odvrátil zrak k malému zamrežovanému oknu pod stropom. „Som dobrák od kosti a lekár. Nenechám človeka zomrieť, pokiaľ mi v žilách koluje aspoň štipka vôle pomôcť. Ale… máš pravdu. Je to aj osobné. Pripomínaš mi môjho mladšieho brata. Prišiel som o neho počas prvého roku vojny. Jemu som nedokázal pomôcť. Zomrel mi v náručí skôr, než som stihol otvoriť lekársku tašku. Tebe som pomôcť mohol. Tak som to urobil.“
„Nezaslúžil som si to,“ zopakoval som tvrdo. „Mám na rukách príliš veľa krvi, Lutz. Krvi, ktorú nezmyjú žiadne lieky.“„A kto z nás nemá, Friedhelm? V tejto dobe má každý na svedomí niečiu smrť, či už tým, že stlačil spúšť, alebo tým, že mlčal. To však neznamená, že by som sa mal prizerať na tvoj koniec. Ber to tak, že si dostal druhú šancu. Možno je to trest, možno dar. Ale teraz máš možnosť nájsť spôsob, ako byť niečím viac než len vojakom, ktorý zlyhal.“
Lutz sa mi zdal byť až príliš ušľachtilý. Keby vedel o Hanne… keby vedel o liste, ktorý som ukrýval v svojom vrecku, a o tom, čo som urobil jej rodine…