Pozdrav od Führera

Ukážka z knihy:

Keď Martinko dočítal, zavrel knihu a ocko sa ho chystal pochváliť, lebo čítal naozaj veľmi pekne, ale vtom otvoreným oknom presvišťala tehla a s buchotom dopadla na podlahu. Po prvej priletela aj druhá tehla, tentokrát cez okno v kuchyni. Začuli sme zvuk rozbitého skla.

Výraz na ockovej tvári sa rýchlo zmenil. Vstal, povedal nám že sa hneď vráti, a vyšiel z izby. Ocko je veľký, musí sa zohnúť, keď prechádza cez dvere, a jeho ruky sú dlhé ako veterné mlyny.

Nemal som odvahu prejsť k oknu a zistiť, čo sa vonku deje. Rozmýšľal som nad tým, či má ocko strach a či ho niekedy mal. Ja som sa trocha bál, ale to asi preto, lebo som ešte malý. Mamina mlčala, aj Martinko. Zvonku sme počuli vzďaľujúci sa dupot nôh, buchot a krik.

Po niekoľkých minútach sa ocko vrátil do mojej izby ku stolu. Zostal stáť a povedal nám, že v piatok večer odchádzame, že už v piatok sa toto tu, ukázal rukou von, definitívne skončí. Vôbec som nerozumel ockovým slovám, nevedel som, kam v piatok odídeme a prečo.

Ocko zachytil môj nechápavý výraz, ale nielen môj, a poprosil nás, aby sme ho pozorne počúvali, že nám chce povedať niečo veľmi dôležité.

„Je to už veľmi dávno, ani si neviete predstaviť ako dávno, čo Mojžiš vyviedol náš ľud z Egypta. Naši predkovia kedysi dávno opustili tú krajinu, pretože v nej boli zotročovaní a ponižovaní. Neustále žili v strachu o svoj život, o život svojich blízkych, boli zbavovaní ľudskej dôstojnosti a slobody. Aj preto tam nemali žiadnu budúcnosť, lebo ich považovali za niečo ako dobytok. Vždy som si myslel, že to, čo sa odohrávalo pred mnohými tisícročiami v Egypte, sa už nikdy nebude opakovať. Nikdy by som si nepomyslel, že to raz vyslovím, ale musím, lebo opäť je tu doba temna, keď sme neustále ponižovaní a bojíme sa o svoje životy.“

Ocko sa dlho zahľadel na maminu, potom na Martinka a potom aj na mňa. „A to je pre nás signál,“ povedal ocko po dlhej chvíli, „aby sme opustili túto krajinu, ako to pred mnohými rokmi urobili aj naši predkovia v Egypte.“

Ocko nám ešte prezradil, že na miestach, kam kedysi Mojžiš a po ňom Jozue doviedli náš národ, kde kedysi stál chrám, už opäť počuť náš jazyk. Zem našich otcov tam vraj leží ladom a čaká len na naše ruky, aby sme opäť postavili mestá na troskách tých starých. A vraj sa už o pár dní aj my, tým myslel seba, maminu, Martinka a mňa, vydáme na dlhú cestu, aby sme sa vrátili do krajiny našich predkov, aby sme opäť uvideli Sion, našu zasľúbenú zem, pretože tam je náš skutočný, naozajstný domov, Izrael.

Mamine oči sa v tej chvíli zvláštne zaleskli.

„Utečieme,“ povedala a zhrnula ockov prejav do jediného slova.

Ocko na to povedal: „Pre všetkých bude najlepšie, ak odtiaľto odídeme.“ Dodal, že on sa o nás postará, o maminu, o mňa, o Martinka, vraj sľubuje, že keď prejdeme južnú hranicu, budeme v bezpečí, pretože v Maďarsku má príbuzných a známych.

„Tí nám na začiatok pomôžu, to je naša jediná nádej, pretože tu už sme prišli o všetko, nič nám tu už nepatrí, musíme odísť, kým je čas, čím skôr, tým lepšie.“

„To je naša jediná nádej,“ zopakovala mamina a spýtala sa ocka, či tu všetko len tak necháme a opustíme všetkých priateľov a známych? Že tu má pochovaných rodičov“ a spýtala sa, čo deti, to myslela mňa s Martinkom, vraj tu máme kamarátov a školu, a spýtala sa ešte: „Čo sa stane s naším domom, kde si si ma priviedol, kde sme mali svadbu, kde sme boli šťastní?“

Ocko jej odpovedal, že mu je to ľúto a veľmi dobre chápe jej pocity, pretože rovnako to cíti aj on, ale vraj inej cesty niet, len odísť. Lebo či ona nevidí, ako sa nám ľudia už z diaľky vyhýbajú a len klopia oči, lebo pre nich sme už štvanci, tí ociachovaní, tí židia…  A ocko ešte mamine povedal, že sa už ani nesmieme stretávať v synagógach, a on nebude len tak čakať so založenými rukami, kým nám jedného dňa príde súdna zásielka a v nej rozhodnutie o deportácii, pretože nechce, aby sme skončili v pracovnom tábore niekde v Poľsku.

Niektorým ockovým slovám som nerozumel, a preto mi vysvetlil, že štvanci sú ľudia, ktorých nikde nechcú, ktorí nemajú domov, že ociachovať znamená poznačiť na celý život, a súdna zásielka je list, na ktorom sa už nedá nič zmeniť, a že deportácia je nútený odsun nežiaducich ľudí.

Ocko vstal a svojimi mocnými rukami stisol maminu, ktorá už plakala a pomedzi slzy mu povedala: „Pôjdem s tebou kamkoľvek, ty to predsa veľmi dobre vieš, pôjdem s tebou aj na kraj sveta, len sa pýtam, prečo, prečo sa toto všetko deje? Nerozumiem tomu.“

Ocko sa dotkol žltej Dávidovej hviezdy na jej šatách a spýtal sa maminy, prečo tú hviezdu nosí aj doma, keď nemusí.

Mamina sa na to usmiala a prekryla ockovu dlaň svojou dlaňou a povedala, že jej otec bol rabín a ona je hrdá na to, že je židovka, že tá hviezda patrí k nášmu národu odnepamäti, vždy bola súčasťou života našich predkov, a teraz sa stala aj jej súčasťou.

„Presne si to vystihla,“ odvetil jej ocko, usmial sa a dodal, že v jej slovách je ukrytá odpoveď na otázku, prečo sa to všetko okolo nás deje.

Ja som si v tej chvíli pomyslel na Sáru, strýka Juraja a tetu Martu, a bolo mi celkom do revu, pretože som odtiaľto nechcel odísť niekam preč.

„Viem, že je to pre vás všetkých ťažké,“ povedal ocko. Aj on vraj dlho veril tomu, že veci sa vyvinú inak, že je to len zlý sen, z ktorého sa prebudí, ale nie, nie je to zlý sen, všetko je až príliš skutočné. „Pre nás už na Slovensku miesto nie je, ak nechceme skončiť ako muchy lapené v pavúčej sieti.“

Mamina pokrútila hlavou a povedala, že svet sa určite ozve. Hľadala iskierku nádeje v ockových očiach a ocko na to, že ak si nepomôžeme sami, nik iný nám nepomôže a ešte silnejšie maminu stisol. Dodal: „Zobrali nám prácu, siahli na majetky, práva, slobodu, krôčik po krôčiku, paragraf po paragrafe, zákon po zákone nás vytláčajú až na samí okraj spoločnosti, a chcú nám zobrať aj to posledné, čo nám ešte zostalo, ľudskú dôstojnosť. Nemôžem tu len tak nečinne čakať, kým nám príde pozvánka od Führera. Pozvánka do pekla.“

Snažil som sa pochopiť ockove slová, ale bolo tam veľa takých, ktorým som nerozumel. Ľutoval som, že pri sebe nemám pero a papier, snažil som sa všetko si správne zapamätať, možno raz mi niekto tie slová dokáže vysvetliť. Možno strýko Juraj alebo pani učiteľka Hanka.

Ocko ukázal prstom na seba a povedal: „Pozrite, ja som doktor a už skoro rok nemôžem liečiť, lebo som žid, a moje žiadosti o výnimku zostali bez odpovede, bez jediného udania dôvodu. A takto podobne dopadli stovky iných, nielen doktorov, ale aj notári, sudcovia, učitelia, veterinári… Pozrite na tetu Martu a to nehovorím o tých, ktorým zhabali podniky a firmy.“

Ocko povedal, že ešte donedávna veril, že sa to zmení, ale mesiac po mesiaci, deň po dni je to len horšie a horšie, a trvá to už viac ako dva roky. Potom sa spýtal maminy, aby mu povedala, čo doteraz pre nás urobil svet, o ktorom hovorila, či sa svet ozval… A hneď si sám aj odpovedal že nie, nik sa neozval a ani sa nikdy neozve. Dodal, že s jedlom rastie chuť a tento štát neprestane, dokým sa nás celkom nezbaví. A potom povedal niečo, čomu som síce dobre rozumel, ale som tomu nechcel uveriť, pretože som si myslel, že ocko naschvál zveličuje a preháňa, keď povedal: nakoniec nás odtiaľto všetkých odvezú vo vagónoch pre dobytok. To som si nevedel celkom dobre predstaviť, veď kto by len chcel natlačiť ľudí do tmavého a smradľavého vagóna plného bzučiacich múch?

Ocko na mňa akosi zvláštne pozrel, možno chcel, aby som sa ho spýtal niečo viac o našej ceste, o zasľúbenej zemi, o krajine našich predkov, ale ja som to nedokázal, lebo som stále nemohol uveriť, že odtiaľto za pár dní odídeme už navždy.