Uväznená v manželstve

Ukážka z knihy:

Vonku je príjemné letné ráno a svieži vánok ma pohládza, akoby chcel zmyť útrapy minulej noci. Oto vyťahuje z garáže svoje čierne vyleštené auto, čaká, kým nastúpim a vyrážame.
Ani po siedmich mesiacoch manželstva si nemôžem zvyknúť na lukratívnu lokalitu, v ktorej žijeme. Je jedna z najvyhľadávanejších na východnom Slovensku. Moderné vily s bazénmi, drahé autá, neobyčajne zostrihané kríky, cesty a chodníky v excelentnom stave. Pre mňa, jednoduché dievča z obyčajnej ulice a skromného domčeka na predmestí, predstavuje pýcha a moc tejto štvrte svet, ktorý u mňa vyvoláva skôr paniku ako uspokojenie.
Spočiatku ma zaskočila Otova životná úroveň, ale neskôr sa ukázalo, že jeho otec vlastní pár budov a pozemkov v Bratislave, ktoré dáva do prenájmu banke a obchodníkom, a Oto je spoluvlastníkom.
Zastavujeme pred kvetinárstvom, ktoré je otvorené aj v nedeľu. Oto kupuje pre moju matku obrovskú kyticu červených ruží, pre otca už má na zadnom sedadle pripravený drahý koňak.
Jeho rodičia žijú v Bratislave, nevídame sa s nimi tak často ako s mojimi.
Bohatstvo a prepych boli vždy pre moju matku zbytočnými rozmarmi, ale keď sa objavil Oto, zrazu zmenila názor. Pán skúsený vyšetrovateľ vie, ako na ľudí, získal si jej sympatie hneď od prvej chvíle. Bola ním unesená.
„Postará sa o teba. Správny chlap na správnom mieste!“ prízvukovala mi.
Áno, stará sa, ale svoje si berie späť. Prijala by som skromnejší, ale úctivejší život. Oto ma vlastní ako majetok, nevie ma milovať. Chce ma ovládať, mať pod absolútnou kontrolou.
Prvýkrát som ho stretla v kostole, keď vyšetroval smrť pána farára. Bol týždeň nezvestný, nakoniec našli jeho telo v rieke. Nebohý spadol do vody a utopil sa. Oto robil výsluch mne aj ďalším členom kostolného zboru a odvtedy pod rôznymi zámienkami vyhľadával moju spoločnosť.  Zdal sa mi príťažlivý, šarmantný, úžasný… Netrvalo dlho a prijala som ho do svojho sveta.
Pamätám, ako rada som sa k nemu túlila. Z jeho objatia som si vytvorila ochranný štít proti chladnej samote, ktorá na mňa útočila celý život. Vedela by som sa utopiť v magickej vôni jeho tela, pre mňa ešte krajšej ako najsladšie lesné jahody. Jeho prítomnosť, úsmev, gestá a dotyky zapĺňali prázdnotu mojej nepodstatnej existencie.
Keď ma po príjemne strávenom večere v kine alebo reštaurácii vysadil vždy pred domom, svet znova začínal chladnúť a strácať farby. Spoza záclon som sledovala miznúce svetlá jeho auta a pociťovala takmer fyzickú bolesť z lásky, ktorá zo mňa prúdila.
I napriek silným citom, ktoré som k nemu prechovávala, ma zaskočilo, keď ma po krátkej dobe náhle požiadal o ruku. Zneistela som. Nebola som celkom pripravená, ale rodičia ma presvedčili, aby som súhlasila. Vraj každý, kto má v dnešnej dobe také slušné spôsoby, je hodný ich dcéry. Teraz to vidím inak. V skutočnosti im iba imponovalo, že je to muž s vysokým postavením a samozrejme, dobre zabezpečený.
Bola som naivná, neskúsená a ohlúpnutá prísnou výchovou. Pred ním som nikdy nemala muža.
Ružové okuliare mi padli hneď v prvú manželskú noc, keď som odmietla robiť v posteli to, o čo ma žiadal. V podnapitom stave mi vložil zbraň do úst, že vraj odteraz budem robiť to, čo chce on! A čo nasledovalo potom… Ja, neskúsená a čistá ako ľalia, on sebaistý a bezohľadný…

Cesta netrvá dlho a po chvíli už parkujeme pred domom. Matka stojí v bráne a veľavravne sa rozhliada po ulici, aby sa uistila, či susedky vidia, že jej dcéra – „pani riaditeľová“, vystupuje z takého drahého auta. V susedných domoch sa nenápadne hýbu záclony a susedka oproti si zrazu spomenula, že musí vyplieť burinu pred bránkou.
Oto berie do rúk kyticu ruží a šarmantne ju podáva matke, ktorá sa šťastím celá rozplýva. Otcovi sa hýbu fúzy, ale keď dostane do rúk fľašu koňaku, nič iné ho už nezaujíma. Oto je skvelý zať!
„Tak poď, Otík!“ vedie ho matka do domu. Cupitám za nimi, akoby som bola vzduch a hľadím na jej tmavé vlasy zopnuté na temene do perfektného drdolu. Dlhá sivá sukňa a biela blúzka s brošňou iba podtrhujú prísny dojem.
Za prestretým stolom v obývačke už sedia ďalší hostia. Matkina neter s dvomi deťmi a mužom. Radostne sa vítame. Luciu, moju jedinú sesternicu, mám rada. Má čistú dušu a čisté srdce.
Deti sú neposlušné, vreštia a behajú okolo stola, a ja sa snažím debatovať s Luciou. Oto sa púšťa do búrlivého rozhovoru s jej mužom, keď sa odniekiaľ objavuje môj otec. Sadá si za stôl, zakladá okuliare na nos ako profesor, a pohrúžene študuje zloženie koňaku na fľaši. Rodinná idylka v plnom prúde. Po chvíli sa s Luciou dvíhame od stola a pomáhame matke prinášať jedlo.
Po skvelom aperitíve a modlitbe sa púšťame do nedeľného obeda. Jednu vec nemôžem matke uprieť: úžasné kuchárske umenie, za čo ju aj „Otík“ pochváli s tým, že jej dcéra pokračuje v týchto šľapajach.
„Dobre ste ju vychovali,“ chváli rodičov a matka sa vznáša v oblakoch. Otec sa úporne zamýšľa nad tým, čo asi znamená v preklade: „Rémy Martin XO excellence“. Zahĺbene hľadí do neznáma.
Obed je na konci a Lucia sa oháňa za deťmi. Malý Jožko sa štverá na skriňu, skáče na podlahu, pričom si udiera čelo o zem. Nastáva krik, panika a Lucia uteká do kuchyne po studené obklady. Medzitým pomáham matke spratávať riad zo stola. Keď sa nachádzame samé v kuchyni, nenápadne nakukne cez dvere a vyčítavo vraví: „Máš takého úžasného muža, Nora. Je ako boží dar. Ja som také šťastie v živote nemala!“
Smutne sa usmejem a nevedomky krútim hlavou.
„Prečo sa tak tváriš?!“ prísne sa pýta.
„Nie je až taký úžasný…“
Pozrie sa na mňa, akoby práve prichádzal koniec sveta. „Nehanbíš sa, takto hovoriť o svojom manželovi?! Mužovi, ktorý sa o teba stará a zniesol by ti aj modré z neba?! Ja ťa nechápem! Nič si nevážiš!“
„Tresce ma za každú maličkosť…,“ hlas sa mi lomí do boľavého tónu.
„Prosím ťa, nevymýšľaj si sprostosti!“
Nechcem viac pokračovať v debate, preto sa púšťam do umývania riadu.
„Mala si ma radšej nechať študovať. Nie nútiť do vydaja…,“ z úst mi samovoľne vychádzajú slová, ktoré ma už mesiace pália na jazyku.
Okamžite si však do neho hryziem. Nemala som ich vysloviť nahlas!
Pomaly sa k nej otáčam s nádejou, že nič nepočula. Avšak, namosúrený výraz tváre a pery stiahnuté do úzkej čiarky, svedčia o opaku. Dvíha ruku a vzápätí mi dáva takú facku, že mám pocit, akoby mi odletela sánka. Tanier mi vypadáva z rúk a s hrmotom padá späť do umývadla.
„Vypadni do podkrovia!“ vyhadzuje ma z kuchyne ukazovákom namiereným na dvere, akoby som ešte stále bola malým dievčaťom.
Nejdem do podkrovia, ani späť do jedálne, ale vykročím do záhrady v zadnej časti domu. V kútiku pri murovanom plote pod veľkou čerešňou bolo moje tajné miesto, útočisko, kde som sa ukrývala vždy, keď mi bolo ťažko. Sadám si tam opäť a ponáram sa do upokojujúceho šumu stromov. Vrabce čosi zobú zo zeme a do ticha hrkúta holub.

Som uväznená v manželstve a neviem nájsť z neho únik…