Ukážka z knihy:
…Odetá do oceľovo šedých šiat a hriešne drahého značkového parfumu vchádzam do budovy Slovenského národného divadla. V sprievode muža, tvár ktorého je pre väčšinu Slovákov neznáma. Pritom je to jeden z politicky najmocnejších mužov Veľkej Británie.
Nepýtam sa, prečo niekto ako on nechce obvyklý sprievod veľkých a hrozivo vyzerajúcich chlapov. Nie je to moja vec.
Usmievam sa: na neho, na ľudí, ktorých poznám, a popritom stačím sledovať dianie okolo. Zaisťujem tak bezpečnosť klienta po mojom boku. Viem len, že sa v divadle s niekým stretne, čím sa obíde v takých prípadoch nevyhnutný protokol, a ja mu to mám umožniť. Moja prirodzená ženská zvedavosť je potlačená na minimum. Zavadzala by mi, nútila by ma premýšľať, hľadať odpovede na dotieravé otázky. A ja nesmiem stratiť koncentráciu.
Klient sa cíti dobre, je v pohode a ja sa mu páčim. Je možné, že keď sa náš spoločný večer skončí, o niečo sa pokúsi. Nebol by ani prvý a ani nebude posledný. Lenže ja mám svoje pravidlá a on navyše vôbec nie je môj typ.
Mapujem okolie a vkladám do pamäte všetky zdanlivo bezvýznamné drobnosti, len tak, pre náhodu… Z jedného z pravidiel výcviku sa časom stal železný zvyk.
Zdalo sa mi, alebo ten muž pri schodisku sa na nás pozrel dôkladnejšie, než ako sa bežne na niekoho pozerá? Nezdalo… V jeho tvári sa mihlo prekvapenie, potom sa zamračil – zrejme môjho spoločníka spoznal…
Ide smerom k nám. Nenápadný ako kamión v jednosmerke.
– Je to on? Ten, s kým sa máte stretnúť? – pošepkám svojmu klientovi.
– Toho muža nepoznám, – odvetí a javí známky nepokoja.
Napadlo mi, či by sa teraz necítil lepšie v spoločnosti chlapa bodyguarda. Stavila by som sa, že nad tým istým momentálne uvažuje aj on.
Postavím sa pred neho a predstieram, že niečo hľadám v miniatúrnej striebornej kabelke. Ten muž sa rýchlo približuje. Zdvihnem hlavu a v jeho tvári vidím vrieť hnev. Doslova. Mám taký pocit, že o chvíľu ho začne prskať okolo seba.
Urobím krok k nemu a chytím ho za ruku. Stále sa usmievam a sledujem, ako sa na mňa prekvapene pozerá. Ako keby ma až teraz vzal na vedomie. Vôbec sa mu nečudujem. Poznám chmat, vďaka ktorému je bezbranný a spôsobuje mu to ukrutnú bolesť.
– Čo chcete? – spýtam sa.
Vidím, že mi nerozumie, takže tú istú frázu zopakujem po anglicky. Začne mlieť niečo o tom, že môjho klienta je treba odstreliť ako besného psa za všetko, čo urobil a ešte len urobí. Zvyšuje hlas a snaží sa vyslobodiť svoju ruku z môjho pevného zovretia. Márna snaha.
– Čo s ním mám robiť? – spýtam sa.
– Je mi to jedno, len nech je preč, – odvetí celý roztrasený a obzerá sa okolo seba.
Usmejem sa – na neho, potom na chlapíka, ktorého ruku ešte stále väzním.
– Hneď sa vrátim, – ubezpečím klienta a odchádzam s tým čudákom, ktorého som práve lapila.
Sprevádzam ho až k východu z divadla a na prahu ho púšťam.
– Ak sa vrátite, zabijem vás, – vravím mu milo.
Keď vidím, že mi neverí, zvýšim dávku:
– Sľubujem, že nabudúce to bude bolieť viac.
Vidím, že pre neho je veľmi ťažké zrovnať si myšlienky a uveriť mi. Zjavne nechápe, ako sa mohlo stať, že ho spacifikovala žena o hlavu menšia ako on sám. To ma netrápi. Zvykla som si. Svoju prácu robím dobre a nemienim sa starať do vecí, do ktorých ma nič nie je.
Pre istotu sa na neho ešte raz škaredo pozriem a odchádzam za klientom, aby som mu mohla sprostredkovať stretnutie, na ktoré ma najal…
admin –
Recenziu od známej slovenskej blogerky Simony Roškovej na túto knihu nájdet tu: https://literarnalekarenusimony.blogspot.sk/2016/08/vita-jamborova-bodyguardka.html
admin –
RECENZIA od Slovenská kniha
Autor: Vita Jamborová a Dušan Mrekaj
Názov diela: SRŠEŇ VRAHOM?
Vydavateľ: Bestseler
Rok: 2016
Kniha Sršeň vrahom? je už siedmym dielom (ak som dobre rátal a nepomýlil sa) dnes už dobre známej slovenskej spisovateľky Vity Jamborovej. A je to vidieť, najmä na vycibrenej a veľmi osobitej štylistike autorky. Už predchádzajúcou knihou Bodyguardka si nastavila latku veľmi vysoko, a nepodliezla ju ani tentoraz, možno ju ešte o ďalší stupienok posunula vyššie. Tentokrát sa však na knihe podieľala spoločne s ďalším autorom, Dušanom Mrekajom. Dovolím si povedať, že samotnému príbehu to veľmi pomohlo a podstatne ho oživilo. Nie je jednoduché, ak sa na písaní podieľajú viacerí ľudia, ale tu to zvládli priam remeselne.
Peter Belák, kedysi policajt, teraz pracujúci ako dedinský poštár, vyšetruje prípad, najdôležitejším svedkom ktorého je mŕtvy sršeň. Jeho svedectvo je však kľúčové. V priebehu vyšetrovania sa dopátra nielen toho, akým spôsobom vrah dokázal na obeť poštvať roj sršňov, ale zistí veľa vecí o sebe, svojej rodine a dedinčanoch. Nakoniec príde na to, že niektoré pravdy by radšej mali byť navždy zamlčané.
Príbeh neoplýva prehnanou brutalitou a drsnými akčnými scénami, akými sa hrdí množstvo súčasných kriminálok, tým sa autorka umne vyhýba. Skôr je umne vystavaný na pomalom a systematickom odkrývaní deja, ktorý je dôkladne premyslený a pohráva sa s čitateľovou fantáziou. Osobne som viackrát tipoval iného páchateľa, až napokon z toho všetkého vzišiel niekto úplne iný. A to je presne základ toho, čo má správny detektívny príbeh mať – prekvapenie a nečakané zvraty.
„Časom by sa na všetko zabudlo, keďže podľa policajnej verzie Martinova smrť bola len nešťastná náhoda.“
K dobru veci prispieva aj prebiehanie medzi dejovými líniami, čo knihu obohacuje a nespadá do monotónnosti či trivialnosti. Mám na mysli konkrétne to, že sa dej zaujímavo prelína medzi súčasnosťou a časmi minulými, ako napríklad zakopanie pokladu v roku 1944, či mladosť Alojza Háneka.
Zasadenie konceptu príbehu na dedinu ho robí obzvlášť zaujímavým a originálnym, pretože drvivá väčšina slovenských detektívok, a nie iba slovenských, sa odohráva vo veľkomestách či svetových metropolách. Preto mi je sympatické práve rozhodnutie a nápad, preniesť detektívny príbeh do dedinského prostredia. O autenticite tu vôbec niet pochýb, dialógy sú uveriteľné, rovnako tak správanie sa či už hlavných, alebo vedľajších postáv. Ako už uvádza anotácia knihy – všetci máme nejaké svoje tajomstvá: starostlivo ich ukrývame alebo zametáme pod rohožku pri vchodových dverách. Aj na dedinách je to tak. Len tam je tajomstvo o niečo viac strážené. Všetci sa navzájom poznajú a klebety, rovnako ako tetky, ktoré ich roznášajú, sú večné.
Každá informácia mohla byť dobrá a popri tom balaste starých historiek sa možno dopátra pravdy. Peter vtedy ešte ani len netušil, ako veľmi dobre a poctivo tá pravda bude zahrabaná…
Tak či onak, kniha Sršeň vrahom? má dynamiku a spád, nenudí a od začiatku do konca otvára možnosti čitateľovej vlastnej predstavivosti. Vita Jamborová a Dušan Mrekaj to zvládli na jednotku a predhodili obrovskú kosť konkurencii slovenských autorov detektívok.
Juraj G