Nevidím zlo

Ukážka z knihy Nevidím zlo:

1. kapitola

Dvadsaťročná Dominika vstupuje do paneláku. Vchodové dvere sú odchýlené. Zrejme je porušený zámok. Tesne pred schodiskom zastane a uhladí si vetrom postrapatené vlasy. Z tašky vyberie hrebeň a dôkladne si ním prejde po rovných prameňoch. Nevidiaca predsa nie je synonymum pre neviditeľná. Ona nevidí, ale ostatní áno.

„Poď, Max,“ pokynie vodiacemu psovi. Už štyri roky tvorí Max pevný bod jej života. Nahrádza jej oči. A spoločnosť. Žaluje sa mu a hoci neodpovedá, aspoň počúva. Max nespokojne zakňučí, ale poslúchne. Dominika chodí vždy po schodoch. Nikdy nie výťahom. Čo ak by sa zasekla? Nikto by jej nepomohol. Rukou kĺže po zábradlí. Nesmie stratiť prehľad o prejdených poschodiach. Ich byt je síce na samom vrchu, ale potrebuje mať istotu.

„Nikdy sa na nič nespoliehaj. A nikomu never. Istota je v tomto neistom čase vzácnosť,“ prízvukovala jej starká celé roky. A Dominika si jej slová vzala k srdcu.

„Dobrý deň,“ pozdraví ju rozvedená suseda, ktorá vždy čaká na zvuk krokov. Jej sluchu neujde nikto. Rýchlo otvorí dvere a dá sa s prichádzajúcim do reči.

„Dobrý, suseda,“ odpovie bez dychu Dominika.

„Ten váš pes dnes v noci riadne vystrájal,“ zasmeje sa. Ale ten smiech je jedovatý.

„O tom nič neviem.“ Dominika sa snaží zrýchliť.

„Štekal ako o život. Prebudil by aj mŕtveho, to vám teda poviem,“ pokračuje v sťažnostiach. Hovorí čoraz hlasnejšie a Dominika má chuť povedať jej, že je slepá, nie hluchá. No je príliš zdvorilá a zvyknutá na ponosy susedy.

,,Nezažmúrila som ani oka. Patrilo by sa ospravedlniť,“ doloží suseda, keď neprichádza odpoveď.

„Prepáčte, už sa to viac nestane,“ odvetí Dominika. Ospravedlnenie je cnosť, učili ju to odmalička.

Vydýchne si, keď konečne zastane pred dverami bytu. Otočí kľúčom a ticho vojde najprv ona, potom Max. Dvere opatrne zatvorí. S ich zaklapnutím sa vytvorí pomyselný múr medzi ňou a vonkajším svetom.

,,Je niekto doma?“ spýta sa do ticha a zažne svetlo na chodbe. Vyzuje sa.

Z kuchyne sa ozýva škrabot, ktorý nevie presne identifikovať. Zvláštne. Rodičia by jej odpovedali.

,,Mami, si to ty?“ skúsi ešte raz. „Braňo?“ vysloví bratovo meno. Škrabot utíchne. Možno sem vbehla myš, pomyslí si.

Max ju vedie do obývačky. Televízor je napočudovanie zapnutý, i keď nikto nie je doma. Zrejme ho rodičia zabudli vypnúť. Nevadí, aspoň navodzuje pocit, akoby ju doma niekto čakal. Na chvíľu sa započúva do zvukov filmu. Neznámy romantický film v nej navodí túžbu. Potlačí ju. „Zostaň,“ prikáže psovi. Po byte sa vie orientovať aj bez jeho pomoci.

Stíši zvuk a vyberie sa do kuchyne. Mala by sa navečerať.

Zažne si. Nahmatá pripravené jedlo a vsunie tanier do mikrovlnky. Spustí ju, no po niekoľkých sekundách sa vypína. Stláča opätovne tlačidlo rýchleho ohrevu. Nefunguje.

,,Ach,“ zvolá, keď vzápätí zhasnú svetlá v celom byte. Rozoznáva svetlo a tmu, preto si náhlu zmenu okamžite všimne. Zaplaví ju tušenie. A strach. Ako len nenávidí tmu. Max začne štekať. Hlasnejšie a hlasnejšie.

,,Max, neboj sa. Som tu.“

Ide za ním, aby ho upokojila.

Cestou z kuchyne zakopne a spadne. To sa jej doma nikdy nestalo. Pohne hlavou a udrie sa do skrinky na topánky, ktorá tam predtým nestála.

Pred očami jej bliká svetlo. Dýcha prerývane, keď je opäť pri vedomí. Škrabot sa vracia, ale tentoraz ho nepočuje z kuchyne, ale z obývačky. Max bolestne zakňučí. A stíchne. Už nepočuť nič. Len škrabot a zvuk, pripomínajúci škrípanie zubov. Postaví sa a obe ruky vystrie pred seba. Pomáha jej to pri orientácii.

„Max, kde si?“ zvolá na svojho verného druha a podľa hmatu vie, že sa drží zárubne obývačky.  Prejde pár krokov a bosou nohou pristane v niečom vlhkom. Max asi prevrhol maminu vysokú vázu v rohu izby, ale nejde jej do hlavy, že sa nerozbila.

Posunie sa ešte o kúsok a na nohe cez silonku cíti dotyk srsti.

„Tu si, ty nezbedník. Vyľakal si ma,“ prihovorí sa mu.

Čupne si, aby mu mohla nahmatať hlavu. Max sa nehýbe.

„Max?“ zvolí naliehavejší tón. Ruku posunie nižšie.

„Nieeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeeee!“ z hrdla sa jej derie nezastaviteľný krik. To nemôže byť pravda! Ako šialená trepe rukami do všetkých strán. Ruky má lepkavé. Nohou narazí o akýsi predmet. Už tuší, čo to bude. Predsa však skloní hlavu a chytí to do rúk. Maxova noha, oddelená od tela. Stíska ju a následne zhrozene pustí.

Lepkavá tekutina je všade. Na rukách. Na zemi. Bez rozmýšľania priloží ruky na tvár. Kvapka sa jej dostane do úst. Z vrecka vyberie telefón. Niekoho musí privolať na pomoc. Otvorí veko na vyklápacom mobile a načúva. Teraz by jej mal hovoriaci program oznámiť, koľko je hodín. Nič však nehovorí. Naučeným pohybom urobí gesto zhora dolu. Dotykom sa pokúša prebudiť hovoriaci program. Nepomáha. Mobil jej vypadne z rúk a rozletí sa na kúsky.

Nie, to nemôže byť pravda. Dýcha vôbec? Ruky si prikladá na krk. Hmatá pulz. Srdce jej bije tak rýchlo, až ho takmer necítiť. Ide jej vyskočiť z hrude. Izbou sa šíri zápach smrti.

Vstane a pristúpi k stene, aby sa udržala na nohách, dotkne sa jej oboma rukami. Aj tam je krv. Uteká po izbe a snaží sa vyhnúť telu. Len tak, bezcieľne. Zavadí o ďalšiu stenu, potom o televízor, ktorý je stále pustený a v ňom stále ide romantický film. Niečo visí cez obrazovku. Prsty zovrú zvieracie vnútornosti. Už nevydrží. Zvalí sa na zem a z očí jej padajú slzy. Žalúdok zviera kŕč. Povracia sa. Všade samá tekutina. Krv sa mieša so slzami a zvratkami. Dominika si ľahne na zem a nechá čas plynúť.

„Už nebude štekať,“ povie mechanicky sama pre seba.