S tebou na konci sveta

Ukážka z knihy:

Neviem, ako dlho ma mučili halucinácie, ale keď som otvorila oči, prvé, čo som zbadala, boli obrysy košatých korún vysokých stromov, na ktoré som sa dívala z akejsi hmly. Kdesi zakrákal papagáj, no možno sa mi to len zdalo. Ležala som na suchej hline a z pravej nohy a pravej ruky mi do tela vystreľovala neuveriteľná bolesť.

S námahou som pootočila hlavu, zamarilo sa mi, že tesne vedľa mňa leží trojmiestne sedadlo z lietadla. Po chvíli sa bolesť nohy začala nezvyčajne stupňovať, akoby ňou ktosi hýbal. Z hrdla sa mi vydralo chrčanie namiesto kriku. Po chvíli, keď sa svet okolo mňa začal vyostrovať, som si uvedomila, že nado mnou stojí akási postava. Vysoká, silná, svalnatá. Muž, neandertálec! Otrhané oblečenie, veľká zauzlená brada a dlhé plavé vlasy rozdeľujúce sa do pramienkov.

Mohli mať neandertálci plavé vlasy? Začudovala som sa nad absurditou tejto otázky a po úpornom vnútornom boji si ma znovu vzala čierna ničota.

Do tmavej čierňavy sa vplazil tlkot môjho srdca. Krv mi šumela v ušiach ako horský potôčik. Nedokázala som si spomenúť, kde som, a čo sa stalo, no zrazu sa ma zmocnil veľmi zlý a ťažký pocit. Bral si ma od nôh, cez trup až ku krku, celé telo mi horelo bolesťou. Pomaly som rozlepila očné viečka a spozorovala som akési obrysy okolo seba. Ležala som na niečom mäkkom v neznámej miestnosti. Bola tma, no do neveľkého špinavého okna sa upieral jas mesiaca, ktorý striebril všetko dookola. Za sklenou tabuľou sa pohojdávalo zopár vetvičiek stromu. V miestnosti sa nachádzal aj čudný drevený stolík a stolička, zopár hrncov a na dverách bola zavesená sekera a ešte nejaké náradie. Cez stoličku bola prehodená ošumelá vojenská bunda.

A vtom sa mi srdce roztĺklo tak rýchlo ako stupňujúci sa rev lietadla, ktoré padá do neznáma. Náhle som si spomenula! Venezuela, lesy, búrka, horiace lietadlo, Rita! Kde je Rita? Čo sa s ňou stalo? Žije? Zmocnila sa ma panika, pokúsila som sa pohnúť, ale každý pokus o pohyb mi priniesol iba smršť bolesti celého tela.

Dvere sa so škripotom otvorili. Vydesila som sa, keď sa v nich zjavil muž – neandertálec. Bol obrovský, ledva sa zmestil do dverí, ešte aj v striebristom svetle mesiaca som mohla rozpoznať jeho hrubé svalnaté ramená. Srdce mi zamrelo v hrudi, keď sa za dunenia ťažkých bagandží približoval ku mne. Začala som sa trhať, no len som vykríkla bolesťou.

Na hruď mi položil veľkú ruku a čosi povedal v jazyku, ktorému som nerozumela. Hlas mal hlboký a ja som cítila, že mi oči svietia v tme ako dve prestrašené svätojánske mušky. Jeho poprepletaná dlhá brada a pruhy neumytých vlasov na mňa pôsobili odpudzujúco. Strach a panika mi oslabovali všetky zmysly, svet okolo mňa sa začal rozmazávať, a keď ten čudný muž siahol medzi moje nohy, moje telo to už viac nevydržalo a pred očami sa mi rozprestrela tma…

Spev vtákov, denné svetlo, svieži horský vzduch, zvuky lesa…

Keď som sa prebudila, tentoraz som okolie vnímala jasnejšie. Miestnosť pôsobila ako stará drevená chatrč a naproti cez dokorán otvorené dvere som mohla pozorovať hustý les. Možno sa mi to len zdalo, ale do uší sa mi donieslo zurčanie potôčika. Ticho pretínal pravidelný zvuk, ako keď niekto rúbe drevo.

Nadvihla som hlavu tak vysoko, ako mi to len bolesť dovolila a s úžasom som sledovala svoju pravú nohu a pravú ruku, ktoré boli tak pevne obviazané obväzom, že pripomínali múmiu. Bola som napoly zakrytá starou huňatou prikrývkou, a keď som s úľavou zistila, že ľavá noha a ruka ma až tak nebolia a môžem nimi hýbať, podarilo sa mi prikrývku celkom odhrnúť. Na svoje telo som civela s nemým úžasom. Bola som nahá, ľavú ruku a nohu som mala posiatu nespočetnými rankami a červenofialovými modrinami, ktovie, ako vyzerala moja tvár. Ale čo bolo na všetkom najčudnejšie, medzi nohami som mala zavedený katéter a vedľa mňa stál stojan s infúziou, ktorá mi kvapkala do ľavej ruky. Moja myseľ bola v šoku. Kde sa, dočerta, v takejto chatrči mohla ocitnúť infúzia, katéter a obväzy, ktorými ma navyše niekto profesionálne obviazal? A ako som sa tu vôbec ocitla?

Zvuk približujúcich sa krokov ma vytrhol z myšlienok. Dovnútra vošiel ten muž. Priblížil sa k mojej posteli a ticho na mňa hľadel. Do žíl sa mi znova vliala panika, najradšej by som sa postavila a utiekla, no vzhľadom k doráňanému telu som mohla iba bezvládne ležať. Teraz, za denného svetla, som mu mohla vidieť do tváre. Pod dlhými vlasmi a pod bradou sýtej plavej farby sa jednoznačne neskrývala neandertálska tvár. Rovný nos a modré oči prezrádzali európsky pôvod, na čele sa kľukatilo zopár vrások svedčiacich o tvrdom živote v horách. Nemal ani jeden sivý vlas a vyzeral, že nemohol mať viac než tridsaťpäť. Čo ma na ňom upútalo najviac, bol výraz v jeho očiach. Inteligentný, pochmúrny, ale nie nebezpečný.

Premeriaval si moje telo skúmavo ako lekár, ktorý sa snaží odhadnúť pacientov stav. Motory mojej paniky náhle spomalili. Ak by mi chcel ublížiť, už by to dávno urobil. Čosi vnútri ma neodškriepiteľne presviedčalo o tom, že okrem nás dvoch sa v okolí nenachádza nikto iný, takže to musel byť on, kto mi obviazal zlomené údy a kto sa o mňa postaral. Ale odkiaľ mal takúto lekársku výbavu?

Zrazu mi niečo povedal v jazyku, ktorý mi pripomínal švédštinu, no ja som na neho iba mlčky hľadela.

„Ako som sa sem dostala?“ spýtala som sa slovensky, no iba pokrútil hlavou.

„English?“ skúšal.

Moja angličtina zo strednej školy nebola na bohvieakej úrovni, ale aspoň sme sa dopracovali k akémusi záchytnému bodu v komunikácii.

„How did i get here? Ako som sa sem dostala?“ spýtala som sa nemotorne. Oči mu zasvietili, a keď na mňa spustil vysvetlenie v plynulej a bezchybnej angličtine, otvorila som úžasom ústa. Čo robí takýto vzdelaný človek sám v horách v starej chatrči? Jeho výzor prezrádzal, že v civilizácii nežije už dosť dlhý čas…

Z jeho slov som pochopila, že v horách videl spadnúť lietadlo. Keď došiel na miesto, našiel už iba kopu mŕtvych tiel. Keď sa vracal späť, kdesi v lese asi tristo metrov od lietadla, zbadal medzi nízkou drevinou zakliesnené trojmiestne sedadlo a pod ním som ležala ja. Bál sa ma tam nechať, lebo netušil, kedy príde pomoc, a tak ma niesol cez hory až sem.

„Moja priateľka Rita! Naozaj si nenašiel nikoho živého?“ vysúkala som zo seba skomolenou angličtinou a prosila ho pohľadom. No iba pokrútil hlavou.

„Je mi to ľúto,“ zatiahol s čudným prízvukom. Po líci sa mi skotúľala slza. Nebolo pochýb, že pád lietadla pripravil o život mnohých pasažierov, ale čo ak Rita prežila, a tak ako ja ležala niekde ranená v džungli? Hoci mi slabý hlások našepkával, že sedadlo, na ktorom sme spolu sedeli a pod ktorým som ležala v suchej hline, bolo prázdne, predsa len som sa spýtala: „Ako dlho som už tu?“

„Four days,“ odpovedal.

Vnútro mi stisol strach. Ak by aj ležala štyri dni ranená sama v džungli plnej divej zvery, akú šancu by mala prežiť? A vtedy som to pocítila, vedela som to! Vedela som, že Rita tu už nie je! Ľudský inštinkt nikdy neklame a ja som jeho silu teraz cítila naplno. Zvalil sa na mňa obrovský pocit viny. Rita bola mladá a plná života, moja najlepšia priateľka, ktorá mi poskytla útočisko, keď som to najviac potrebovala. Keby som nekúpila tie prekliate letenky, teraz by žila!

Nahlas som sa rozvzlykala. Muž na mňa rozpačito hľadel, akoby nevedel, čo má robiť, a tak radšej odišiel z chatrče. Zostala som sama so svojím smútkom, ktorý som nedokázala kontrolovať, moje vzlyky sa šírili hlboko do lesa. Mala som ju rada a zomrela mojou vinou. Som skazená, moja duša už nikdy nebude taká ako predtým. Moja kamarátka prišla kvôli mne o život.

A čo ostatní ľudia? Prečo zomreli a ja som prežila? Muž mi vravel, že videl kopu mŕtvych tiel a nenašiel nikoho živého. Nepochybne neklamal, lebo v ušiach mi ešte stále znel ten hrôzostrašný náraz kolosu, keď lietadlo padlo na zem. Ako to, že ja som prežila? Prečo?

Po chvíli sa muž znova vrátil do chatrče. V ruke držal plechovú misku, z ktorej sa parilo. Miestnosť zaliala vôňa vývaru, môj žalúdok zrazu zaškvŕkal ani o život. Avšak predstava mŕtvej Rity a indiánskych tvárí, ktoré už nikdy neuvidia svoje rodiny, nikdy viac si nesplnia svoje sny, postavila predo mňa neviditeľnú bariéru plnú výčitiek a smútku. A tak, keď mi muž podložil pod hlavu vankúš a pokúšal sa ma nakŕmiť, odvrátila som hlavu.

Nevzdal to. Starou kovovou lyžicou skúšal znova a znova, až som nakoniec strhla hlavu tak, že mu lyžica vypadla z ruky a mastný vývar pokropil obväz. V očiach sa mu blysol hnev.

„Eat! Jedz!“ skríkol jednoducho a nervózny výraz jeho tváre vo mne prebudil strach. Poslúchla som a nechala sa poslušne kŕmiť. Keď som dojedla, utrel ma akousi špinavou handrou. Prevrátil sa mi žalúdok, ale nedala som na sebe nič znať. Misku si položil k nohám a znova sa na mňa zadíval.

„Odkiaľ si?“

„Zo Slovenska a ty?“ vyšlo zo mňa placho. Neodpovedal. I keď mi bolo jasné, kde sa nachádzame, predsa som sa len spýtala: „Kde sme?“

„V Andách.“

„Si lekár?“

Ani brvou nepohol.

„Ako sa voláš?“ rozhodol sa odpovedať protiotázkou.

„Liana. A ty?“

Vycivene na mňa hľadel. Naša jednoduchá konverzácia viazla, tento človek bol asi predsa len odľud.

„Kedy budem môcť ísť domov?“ uprela som na neho pohľad plný nádeje. Nekonečnú chvíľu mi hľadel do tváre, potom odvrkol: „Nikdy!“

Bolo to, akoby mi vrazil nôž do hrude. Beznádej a strach sa ešte viac zmocnili môjho oslabeného vnútra. Vzal misku a bez slova odišiel. Ostrý, chladný vzduch mi začal oziabať krehké telo, prenikol do mojej bezbrannej duše a zamoril ju mrazivým strachom. S námahou som sa prikryla a trasúc sa vyčkávala, netušiac na čo.

Privrela som oči, pod viečkami sa mi roztancovali rôzne hrôzostrašné scenáre. Čo ak ma ten muž napokon zabije? Čo ak tu zostanem žiť do konca života? K tomu všetkému ma mátal zvuk padajúceho lietadla, ktorý sa neustále prehrával v úzadí mojej mysle ako pokazená platňa.