Zostať človekom

Ukážka z knihy: 

Prológ, november 2009
Naozaj ma už nebavilo za tebou chodiť, mama.
Vždy len stáť pri tvojej posteli a bezradne sa prizerať. Pozorovať, ako sa tvoje telo mení, trápiť sa otázkami a výčitkami. Donekonečna sa pýtať, prečo a ako sa mohlo stať, že si počas hospitalizácie následkom dusenia sa jedlom upadla do vegetatívnej kómy.
Pokúsim sa vysvetliť ti, prečo som to musela urobiť. A verím, že by si pochopila…Priznám sa, nebolo ľahké chodiť za tebou skoro päť rokov, týždeň čo týždeň. Cez deň vlastná práca, popoludní sa náhliť k tebe a potom rýchlo domov za deťmi. Snáď mi rozumieš a sama by si súhlasila, keby si zvážila všetky okolnosti. A keby si vnímala okolie.
Lenže ty okolie nevnímaš a preto som rozhodla aj za teba.
Vieš, čo bolo najhoršie? Moja nevedomosť a neschopnosť ti akokoľvek pomôcť. Tak načo boli dobré tie pravidelné návštevy?
Prepáč, mami, takto to bude lepšie, uvidíš. Nie ideálne, ale lepšie. Aj pre otca a sestru. Pre nás všetkých. Poznáš ma najlepšie, preto vieš, že neznášam bezmocnosť. Jednoducho už nebudem len tak nad tebou stáť, strhávať sa na každé zakašľanie a tváriť sa múdro pri pohľade na denné záznamy.
Takže nie, už žiadne návštevy.   Preto som dnes za tebou prišla hneď ráno o siedmej. A zaželala ti všetko dobré k meninám, Emília. Áno, mami, dnes ráno som pri tebe prvýkrát stála ako ošetrovateľka, nielen dcéra. A potom som išla za kolegyňami chystať raňajky pre naše hospicové oddelenie.
Prešli sme spolu dlhú cestu, ty a ja, mami. Trvala takmer desať rokov, čo si ležala v bdelej kóme. Spomínam na prvé dni praxe, prvé zážitky počas rekvalifikácie…

Vhupnutie do praxe

Krst ohňom. Úplne prvý deň v živote, kedy na nejaké oddelenie nemocnice prichádzam nie ako návšteva, ale skoro zamestnanec. Môj prvý deň v bielom. Prvý deň, keď ma oslovili „Sestrička, prosím vás“.
Doviedli ma na „alzheimerové“ oddelenie, dali do rúk lyžicu a v čaji nadrobený rožok. Ukázali na nevládnu babku, skrútenú za stolom. Nakŕmila som ju, akoby to bola tá najväčšia samozrejmosť. Ale ruka sa mi triasla, potila som sa a noha mi pod stolom divoko nadskakovala. Prvé prebaľovanie dospelého, doteraz nepoznaná vec. Utieram jednu ženu a na papieri je krv. Prekvapene sa pýtam sestry, či má pani menzes. V tej chvíli mi vôbec nenapadlo, že je dávno po prechode.
„Krvácajú jej hemoroidy,“ nevzrušene povedala sestrička.
Vhupla som do tajomného sveta za zatvorenými dverami.
Zitka. Aktívna, celý deň v pohybe. Je na vozíku a šikovne rúčkuje pomocou madla na stene. Keď vystrie ruku a ja jej podám svoju, nečakane ju pobozká. Čo nájde, to si privlastní. Urobí jedno koliečko po chodbe, potom ešte jedno a už má oblečený iný sveter. Zoberie ho inej babke. Chcela moju minerálku a keď jej to sestričky nedovolili, nenávistne zazerala a zvyšovala hlas. Dosť zlostná.
Babka Šušu. Drobná a milá. Volajú ju tak, lebo stále vydáva zvuk „šušušu…“ Stiahne si gaťky a pustí tam, kde práve je. Dostala som ju na starosť, tak sme každé dve hodinky išli na vecko. Ešte nie je zaplienkovaná, to je dobre. Vyciká sa, pomôžem jej vstať, utrie sa sama, presne trikrát, ráta to nahlas. Dôkladne si umyje ruky mydlom a ruky utrie do uteráka. Každý prst zvlášť, počíta do päť. A uterák musí byť prevesený absolútne rovno, na milimeter.
Večer, doma. Cítim sa unavená, neviem či viac fyzicky alebo psychicky. Som vnútorne rozpoltená, vykoľajená z doterajšej zabehanej rovnováhy. Spomeniem si na bývalú prácu v súkromnej firme. Asistentka riaditeľa, ešte včera. Dnes, za tými zatvorenými dverami, som stála zoči-voči drsnejšej realite. Ale deň bol zmysluplný a rovnaký bude aj zajtra. Teším sa do práce a myslím to úplne vážne.

  Druhý deň praxe
Fascinuje ma, ako sa moje dámy za noc zmenili.
Včera ukcaná je dnes takmer ticho. Šušu sa po mne zahnala, lebo som sa oprela o stoličku, na ktorej sedela. Zitka nie je vozíčkárka, ale normálne chodí, skoro behá po všetkých izbách a hľadá, čo by sa jej hodilo. Ukladala som ju na popoludňajší spánok a zrazu mi hovorí: „Ty si taký pekný, ako
žena.“
Rozdávam karty. Čierneho Petra, aby sme si len pozreli pekné farebné obrázky a trochu ich poprekladali. Niekoľko kariet hneď zmizlo v rukáve babky Šušu. Iná sa pokúsila pár ich zjesť. Neskôr popoludní sme so sociálnou sestrou vzali šesť klientiek do kaplnky na prízemie. Potom sme počúvali hudbu, stáčali vlnu do klbiek, listovali v starých časopisoch, „akože“ hrali domino a človeče, pili čaj…
Pekné pokojné chvíle. Tie žienky mi budú chýbať, najviac Zitka.
Prečo som napísala akože? Lebo pri diagnóze Alzheimer nie sú ľudia schopní pochopiť pravidlá alebo zmysel hry. Ani nemusia, stačí, že otáčajú dominové tehličky, hádžu kockou a berú do rúk figúrky. V tomto prípade nie je dôležitá samotná hra alebo výsledok, ale nácvik jemnej motoriky. Tie akoby detské činnosti sú v skutočnosti premyslené cvičenia.
A rovnako dôležité je, že ich to baví a majú radosť. A my s nimi. Sú ako malé zatúlané kuriatka. Stačí, že chytím za ruku jednu a vykročím. Ostatné sa pridajú a kráčajú za nami. Deti.
Na teórii nám hovorili, že starého človeka, nech bol akokoľvek vzdelaný a v akomkoľvek postavení, na starosť trápia len dve veci. Čo bude jesť a ako sa vykaká. Už rozumiem. Iba som si pre seba doplnila – a kto ho bude držať za ruku.
Základné úkony, denná rutina. Robíme ich prirodzene, bezmyšlienkovite a mechanicky. Pre niekoho ide o posledné malé výhry nad svojím stavom a pre iného sú už neprekonateľnou prekážkou. Niekto sa s tým zmieri, iný cíti neprijateľnú krivdu.
„Prečo práve ja?“ sa raz asi spýtame viacerí.
Na mojej práci ma najviac fascinuje hľadanie riešení. Vysvetlím. Nie je problém nakŕmiť, okúpať, prebaliť… Niekedy je problém prísť na to, ako to spraviť.
Zabudnite na pekné, ohybné a hlavne spolupracujúce telá. Predstavte si telá staré, choré, nevládne alebo zdeformované.
Aj tento týždeň hľadám riešenia…